K tomuto článku ma tak trochu vyprovokoval môj priateľ. Pred nedávnom sme sa tak rozprávali, skôr si písali. Mali sme vážnu tému. A keď vravím vážnu, myslím tým naozaj vážnu. Normálne bola bez smajlíkov. Ani presne neviem, ako sme s ak nej dostali. Jednoducho sme sa začali rozprávať o mužoch, čo si o nich myslím, a prečo si to myslím. Vtedy som mu aj povedala, že by môj ďalší článok radšej nemal čítať. Či ho bude čítať to neviem.

Muži. Navonok silné a nebojácne tvory našej planéty. No pokúšal sa niekto skúmať ich dušu, ich zmýšľanie a fakty, prečo sa k nám ženám niekedy správajú ako menej cenným? Za každým mužovým slovom či skutkom je žena. Rovnako ako nás vie minulosť poučiť, aký chrapúni existujú na tejto planéte. Po týchto skúsenostiach si aj my staviame brnenie, cez ktoré sa len tak hoci kto nedostane. Niekedy sa aj my preto správame k chlapom zle a ubližujeme im, len preto že v minulosti bolo ublížené nám. Lebo sme sa stretli s narcistickým idiotom, egoistickým sebcom a podobnými indivíduami, ktoré kráčajú spolu s nami.

Mnoho krát nepoznáme celý príbeh a odsudzujeme ich pre ich správanie, no nevieme či ich v minulosti niečo nezmenilo. Každý jeden deň nás mení. Stretávame nových ľudí, spoznávame nové osudy a perieme si z nich to, čo by nám mohlo pomôcť byť lepším človekom.

Myslím si, že každý chlap dokáže byť milujúcim manželom a otcom našich detí. Netreba príliš veľa rozmýšľať a vyberať si toho pána dokonalého pre našu spoločnú budúcnosť. Platí to aj opačne. To že žena nie je žiadna modelka, neznamená, že nemôže byť dobrou matkou. Len preto že nemáte všetky záujmy rovnaké? No a čo veď predsa v tej odlišnosti je krása. Nech má človek za sebou akúkoľvek minulosť, poučil sa z nej. Nerobí rovnaké chyby, alebo sa aspoň snaží nerobiť ich. Sú ľudia, ktorí si toho prežili málo a nedokážu privrieť oči nad určitými faktami, chybami. No ich to život ešte naučí.

Neviem či všetci muži, alebo len v mojom okolí, no všimla som si, že nedokážu dostatočne vyjadrovať svoje pocity. Nemyslím tým lásku a náklonnosť. To im ide veľmi dobre. Nepretržité malé prekvapenia, ktoré robia svet krajším. Bozky a dotyky. Objatia a intímne chvíľky. Emócie ako radosť, šťastie, smútok, hnev a všetky tie ostatné. Možno ešte smútok, ale o ňom veľa nehovoria a keď ich nevidíte nemôžete si byť nikdy isté, čo cítia. Pri osobnom stretnutí im väčšinou zmizne tá iskra z oka, ten jemný úsmev keď nás vidia. Jednoducho zosmutnejú.

Hnev. Radšej sa nehnevajú. Oni iba mlčia. Mlčia, a to je pre nás nie veľmi dobré. Ako sa máme orientovať v mužovi, ktorý mlčí? Ťažko je ho pochopiť aj keď rozpráva nie to ešte vtedy keď mlčí. Mlčí a hnevá a sa potichu, tak aby o tom nikto nevedel. Nám to príde, že iba mlčí. Nevidíme tie skryté emócie. Rovnako neprejavujú ani radosť či šťastie. Neskáču tri metre do výšky, aby každému ukázali, že sú šťastný. Nechcú sa hneď objímať. Hrajú formu siláka.

Na svoje okolie chcú pôsobiť dojmom, že ich nič nezničí, no ja oni majú dušu a city. Svoje emócie idú radšej zapiť do baru, ako by sa mali o ne podeliť s niekým ďalším. Radi si dajú niečo tvrdé na odreagovanie, malé pivo na uhasenie smädu, nepohrdnú ani veľkým s kamarátmi na byte, kde miešajú všetko možné. Svoje emócie zabíjajú v liehu, lebo sa boja, že by ich ženy proti nim niekedy použili. Alebo tu je aj ďalšia možnosť prečo muži nevyjadrujú svoje pocity. Šťastie, nádej a radosť. Lebo sú jednoducho šťastný stále, veria, že im neublížime a radujú sa úsmevom a nežnými bozkami.

Infiltrujú sa medzi nás bez toho, aby sme ich o to prosili. Splnia nám všetko, čo nám na očiach vidia. Čítajú v nás ako v knihe. Milujú nás tak veľmi, že ešte nikto nevymyslel mierku, akou by sa to dalo zmerať. A možno len takú vymýšľajú, a niekedy sa nám venujú menej ako by sme si predstavovali.

Ženy a muži sú odlišný, no predsa jeden bez druhého nemôžeme žiť. Verím, že tento článok aspoň poodhalil mužskú logiku a prejavy pocitov. Ak sa nájde muž, ktorý bude toto čítať, rada si prečítam, vypočujem jeho pripomienky. Prípadne zverejním jeho názor. Alebo lepšie píšte rovno do diskusie.

Ďakujem ti miláčik, že si mi k tomu dopomohol. 

Aj vy patríte k tej časti populácie, ktorá nevie tancovať? Ja áno a nehanbím sa za to. Nemôžeme byť všetci dokonalí a vedieť tancovať, kresliť, spievať, písať články a knihy, vyrábať sochy, fotiť nezabudnuteľné momentky, byť majstrami sveta v nejakom športe, najlepšie vo všetkých.

No také malé nezáväzné tancovanie pre radosť, keď nás nikto nevidí, alebo pri hromadných akciách, kde si robíme všetci srandu. Bavíme sa a bláznime. Nemusíme byť dokonalý tanečníci, stačí, že nás to baví a vieme si urobiť srandu samy zo seba a ešte rozosmiať aj okolie.

Jednou takouto akciou je každoročná májová štvorylka. Veľmi som si ju obľúbila. Je to niečo, kde aj taký netalentovaný človiečik ako ja. Tento rok som mala to šťastie, zatancovať si s mojim miláčikom. Vždy to bol veľký zážitok, tento rok bol výnimočný. Každý bol úžasný o tom niet pochyb. No tancovať niečo tak triviálne s milovanou osobou je sen každej ženy. Alebo nie? Už dávno ešte predtým ako sme sa poznali som túžila si ju zatancovať s mojim vyvoleným. No až teraz sa mi tento sen splnil. Pamätám si to ako včera. Keď sme sa so sestričkou o tom rozprávali, verila som, že sa to raz stane skutočnosťou.

Každú voľnú chvíľu sme sa bozkávali a trochu som ľutovala tých ľudí, ktorý tam neboli so svojou milou polovičkou. Neustále som na neho útočila a dávala mu najavo, že tu som s ním. Že som veľmi šťastná, že tu môžem byť s ním. Dlhú dobu sme sa bláznili sami, lebo sme nemali oproti dvojicu. No na poslednú generálku a ostrú o dvanástej nám našli tanečníkov. Veľmi milú dievčinu Gabiku a ešte jednu, no neviem ako sa volá. Neviem či len ja som sa toľko smiala z nás, alebo aj ostatní. Vedľa nás stál jeden chalan. Ako vždy som si niekoho našla, komu budem robiť napriek. Keď sa nedíval som ho jemne poklepkala po ramene, aby sa otočil a robila som, že ja nič.

Tí čo ma poznajú, vedia, že sa stále snažím udržať si dobrú náladu a šíriť ju naokolo. Vymýšľam nové bláznovstva, rada o nich píšem a niekedy sa človek radšej tvári, že ma nepozná. Nemôžem jednoducho žiť s pocitom ,že je niekto koho mám rada nešťastný. Možno aj preto sa obklopujem samými pesimistami, aby som sa nikdy nenudila a stále mala koho rozosmievať. S kým by som sa mohla blázniť.

Milujem moje dve zlatíčka. Moje malé levíča a moju maličkú sestričku. Viem, že len oni rozumejú mojim bláznovstvám a viem tiež, že sa môžem na nich kedykoľvek spoľahnúť. Obaja ma už raz možno aj viackrát sklamali, nepočítam to, no viem, že im na mne záleží a nikdy to nespravili naschvál.

Žijem pre nich. Tancujem štvorylku s nimi a pre nich. Poznám tú hrôzu v ich očiach keď sa chystám na nejaké nové bláznovstvo, no viem, že som vďaka tomu jedinečná. Nie som niekoho verná kópia, som originál, no nechcem byť ani nikoho predloha. Robme to čo nás baví a buďme slnkom pre tých, na ktorých nám najviac záleží.

Viem, že objatie nie je žiaden pocit ani stav, ako som do teraz rozoberala, no mala som teraz také obdobie, keď všetky moje pocity a dotyky boli omnoho intenzívnejšie. Aj obyčajné objatie o milovanej osoby tak veľa znamená. Nestojí nič, no dá toľko, že sa to nedá ani opísať.

Objatie. Jedno z najprimitívnejších gest, ktoré ľudstvo pozná, no objímame sa málo. Povedala by som, že štúdie ukázali, ale žiadne štúdie som neviedla. Prišla som na to mojim obyčajným pozorovaním a z vlastnej skúsenosti. Ľudia zabudli na tých pár vecí, ktoré sú zadarmo. Objatie, úsmev, rodina, láska, priatelia, bozky, spánok, smiech a krásne spomienky. Nebuďme sebecký a rozdávajme tieto krásne veci a nič nečakajme na oplátku. Viem, ľahko sa to hovorí aj ja sa snažím na každého usmievať. Či už pre druhých, alebo pre môj lepší pocit, nech všetci vedia, že žiarim. Že som šťastná s jedinou osobou.

Objatie, potrebujeme ho všetci, či už sme tak smutný a zničený z celého dňa, že jednoducho potrebujeme vypnúť a jediné objatie nás nabije energiou na zvyšok dňa. Objatie milovanej osoby, keď sa po dlhom dni vrátime z práce či zo školy. Doma nás čaká neodolateľná večera a náš miláčik. Len otvoríme dvere a už nás objíma. Stačí tak málo a náš deň má konečne zmysel.

Inokedy nás šéf naštve v práci, okolo seba len síru prskáme a jediné čo si „naozaj“ želáme je, aby nás niekto objímal, no keď to spraví. Všetok hnev zmizne ako mávnutím čarovného prútika. Jediné objatie napraví pošramotené ego a sebestačnosť.

Inokedy sme zas len smutný a potrebujeme objať, lebo nám chýba jediná osoba, ktorá by to mohla zmeniť, no nie je tu. Jeho blízkosť nám chýba, objatie je to najmenej, čo by nám prinieslo pocit šťastia. Často ležíme na posteli s pocitom prázdna, no neuvedomujeme si, že nám chýba práve objatie. Bolí nás to, no my hľadáme výhovorky, prečo tú osobu nevidieť, no to nám najviac ubližuje.  My samé sa ničíme a hádžeme vinu na neho. Na to nevinné stvorenie.

Ďalšie objatie nie je také pochmúrne ako tie predtým. Toto vychádza len z čistého pocitu šťastia. Keď chceme niekoho objať. Podeliť sa s ním o kúsok nášho šťastia. Dať mu vedieť, že je pre nás celý svet a nechcieť na tom nič zmeniť. Že ho milujem, takého aký je. Urobíme dôležitú skúšku na vysokej prvé, čo chceme urobiť je objať ho a podeliť sa s ním o našu radosť. Naše nadšenie. Skáčeme, tešíme sa a objímame všetkých naokolo. Rozdávame radosť. Rozdávame pozitívnu energiu nádej na lepšie zajtrajšky, keď my už ten zajtrajšok máme.

Poďme sa podeliť o našu radosť a objímajme sa častejšie. Jedno objatie povie viac než tisíc či milión slov. Objímajme, keď to tak cítime. Myslime pozitívne a budeme šťastnejší. Posledná myšlienka či otázka. Kto ma príde objať? Ty alebo ty? 

Čo je to nádej? Nádej je, keď už nikto neverí, že sa to podarí, ale ty stále skúšaš nové techniky, ako vymodelovať lietadielko v programe. Keď chceš dosiahnuť mier, v krajine kde sa už tridsať rokov bojuje o moc. Nádej je keď sa neučíš na skúšku, no ty tam aj tak prídeš a veríš, že to nejako dáš. Sadneš si do lavice a čakáš, že ti sadnú otázky a nebudeš musieť ju opakovať. Veríš, že po písomnej časti ťa na ústnej nenachytá nijakou zákernou otázkou.

Keď sa ti už nič nedarí, všetci and tebou zlomili palicu, ale ty stále veríš, že sa aj na teba usmeje šťastie. Jediný, ti verí je tvoja sladká polovička. S jeho vierou v teba rastie aj tvoja nádej. Nádej znamená veriť, keď by to už každý vzdal. Nádej je vedieť, že to čo robíš, robíš pre väčšie dobro.

Nádej je veriť v ľudské dobro, a že sa ľudia z menia k lepšiemu.  Nádej, že zajtra vyjde slnko a my už nebudeme smutné zo sklamania sa v jednom, jedinom človekovi, ktorému sme nadovšetko verili. Nádej, že zajtra tá rada v srdci bude bolieť menej. Nádej, že ten, kto nás tak veľmi sklamal, raz spozná takého istého človeka ako je on. Niekoho, kto ho rovnako sklame ako on nás. Živíme v sebe nádej, že nie všetci muži sú rovnaký a za niektorým rohom na nás čaká ten pravý, čo nás nikdy nesklame. Sme už príliš sklamané z hľadania, toho pravého. Dúfame a verím, že to on si nájde nás. Že do nás vrazí v metre, na autobusovej zastávke, alebo v obchode. Pozrie sa nám do očí a my zistíme, že sme sa zamilovali.

Nádej, že sa to raz stane aj nám. Bláznivý sen? Nie. Možno sen a možno trochu aj bláznivý, no bez snov by sa nediali veci v realite. Naše sny a túžby nás poháňajú ďalej. Nádej, že zajtra sa to už podarí. Zajtra dopíšem poslednú stranu knihy a vydám ju. Nádej, že zajtra spravím tú skúšku. Nádej, že zajtra navarím a príde môj brat na večeru. Nádej. Viera, v lepšie dni a ľudí. Nádej v nové začiatky, keď vážne nevládzeme. Nádej, že sa to zlé raz skončí. Nádej v nové zajtrajšky. Nádej, že zajtra vyjde slnko, ktoré nám osvieti nie len našu tvár, ale aj dušu a vnesie do nej pokoj.

Lúče, ktoré nám roztopia ľad, ktorý sa usídlil v našom srdci.

Nič netrvá večne, tak ako aj láska a šťastie sa raz pominú, pominú sa aj tie mračné dni. No netreba strácať nádej. Nádej je ukrytá v každom z nás. Každý máme nádej v niečo iné, síce nemáme spoločný cieľ, no máme spoločnú cestu. Spája nás nádej.

Myslím si, že všetci dobre poznáme ten pocit z dobre urobenej práce. Či už niečo fajné navaríme a náš partner nás pochváli, alebo náš priateľ niečo v byte opraví, tiež ho pochválime a nezabudneme mu po každom pripomenúť, aký je silák, keď nám otvorí zaváraninovú fľašu či lekvár. Všetci ľudia potrebujú z času na čas počuť nejakú tu pochvalu. Nie z vynútenia od tej druhej osoby, ale tak prirodzene. Či muž, či žena. Všetkým nám to pohladí naše ego.

Niektoré veci robíme hlavne pre seba, aby sme sa cítili lepšie. No dievčatá priznajme si pre koho si robíme nechty? Pre seba. Lepšie sa cítime s namaľovanými nechtami ako bez nich. Ja sa na svoje pozriem po každom dokončení lakovania, usmejem sa a skonštatujem, že sa mi v ten deň, ale náramne podarili a môžem ísť von, ukázať ich celému svetu. Dobre nie celému svetu, ale aspoň ľuďom v mojom okolí. S najlepšou kamarátkou, no aj s mojim frajerom hráme jednoduchú hru.  „Hádaj aké mám nechty.“

Veľmi ma poteší, keď si všimnú akej farby sú, viem, že im nie som ľahostajná. Rovnako ako písať články ma baví robiť si nechty a vymýšľať nové kombinácie, hovorím som umelkyňa.

Každá z nás sa venuje niečomu, čo ju baví. A sme veľmi potešené ak sa dostavia aj nejaké úspechy. Malé úspechy tiež potešia. Spravuješ nejakú stránku aj prvé lajky potešia. Dobrovoľne sa staráš o zvieratá v útulku? Vždy ťa poteší, keď si po nejakého psíka prídu dobrí ľudia. Píšeš knihu? Malá radosť je keď sa ti po dlhom čase podarí niečo napísať, lebo si tak zaneprázdnená, že nemáš kedy písať. SI umelkyňa, ktorá pekne kreslí. Každý jeden obrázok je úspech. Cestuješ a spoznávaš nových ľudí? Úspech je, keď sa nestratíš za prvým rohom. Robíš ručne vyrábané veci? Malý úspech je, keď nájdeš novú inšpiráciu na nový výrobok a môžeš si to vyskúšať.

Tá malá radosť, keď sa ti niečo podarí. Každá bunka v tele sa teší. Skáčeš radosťou pol metra do vzduchu a pokrikuješ si, aká si úspešná. Usmievaš sa ako blázon a chceš sa o to podeliť so všetkými ľuďmi, ktorí sú ti blízky. Kričíš na všetkých, čo sa ti podarilo. Najradšej by si všetkých vyobjímala. Trikrát kontroluješ či to nie je len sen, ale realita. Ani vtedy si nie si istá, že sa to naozaj stalo.

Taký ten hrejivý pocit sa rozleje celým telom. Je to taká vlna, šťastia, ktorá nikdy nekončí. A chceš sa o ňu podeliť so všetkými naokolo. Zavoláš prvej osobe, čo ti napadne a tešíš sa spolu s  ňou celé hodiny. Teší sa spolu s tebou, lebo vie, koľko to pre teba znamená. Mať ľudí, s ktorými sa môžeš podeliť o malé aj veľké radosti, je to najväčšie šťastie, čo môže človek zažiť. 

Srdce je orgán v tele, ktorý vôbec necítime no keď je zlomené, tak bolí najviac. Jediná bolesť, ktorá ju vie zmierniť, je iná bolesť. Mozog a srdce nikdy neboli veľký kamaráti, no za všetku bolesť, ktorú srdce prežíva, nemôže tá osoba, ale práve mozog. To on má schované všetky spomienky, pri ktorých sa nám kotúľajú z očí slzy. Stačí len jediný obraz, toho šťastného páru, ktorý sme niekedy tvorili a ním už nikdy nebudeme.

Stačí len prejsť po ulici, ktorou sme chodievali spolu, ktorou som chodila za tebou plná očakávaní, čo dnes bude. Jedno meno, ktoré už nikdy nevyslovím, s takou ľahkosťou a láskou. Meno, ktoré budem preklínať na veky vekov. Tvár, ktorá je vyrytá nie len v mysli, ale aj v srdci. Srdce, ktoré bilo len pre jednu osobu a tá už zabudla, že som kedysi existovala.

Srdce spálené ohňom lásky, prebodnuté dýkou pochybností, odviate vetrom spravodlivých a utopené oceánom všemocných. Srdce, orgán, ktorý zvládne všetku bolesť. Srdce, tak dobre schované pred okolitým svetom, no keď príde jediná osoba, sme ochotné bez váhania ho darovať tej osobe. Nie my si vyberáme, do koho sa zamilujeme, ale naše srdce. Mozog kričí „Ešte si sa nepoučil z minulých vzťahov?“ no srdce vidí niečo, čo prehluší mozog. A potom keď sa sklameme v láske, nie v človekovi, to ten nás sklame. Bolí to jediné, čo sme mali, naše srdce. Ani tak nebolí to srdce, ale to prázdno, ktoré ostalo, po našom darovaní. Neostalo už nič. A to prázdno nás ničí.

Pocit večnej samoty. Koľko krát sme to už skúšali, zamilovať sa. Nedá sa to ani spočítať. Jedno sklamanie, niekedy liečilo to druhé. Niekedy bolo potrebné bláznivo sa zamilovať do osoby, ktorá nikdy nebude naše, či už z dôvodu, že niekoho má, alebo že je príliš ďaleko. Pomohla nám tá bolesť zabudnúť na bolesť minulú a konečne sme mohli ďalej žiť a užívať si život.

Prázdno je o to väčšie, keď sa nám ta osoba dotkla aj duše, pohladila ju a zdrhla preč. pocit prázdnoty je o to silnejší. Nepomáha ani alkohol, ani nič sladké, ani fyzická námaha v posilke. Na pravidelný beh sme už zabudli a utápame svoj žiaľ látkami, ktoré nám nijako nepomáhajú, a ani naše rany nie sú celistvejšie ako minulú noc. Preplakané noci a dni s úsmevom na perách, keď by sme najradšej revali opäť do vankúša. Chodiť do práce či školy a tváriť sa, že sa nič nedeje. Byť okey a mať všetky názory na háku. Vedieť, že to čo robím, robím pre seba a nie pre niekoho, koho ani nezaujímam.

Len čas a pozitívne myšlienky nám pomôžu nájsť to najvzácnejšie, čo na svete existuje. Lásku a pocit, že nás niekto miluje a záleží mu na tom, čo robíme, a ako sa cítime. Vedieť, že existuje osoba, ktorá pre nás spraví čokoľvek a miluje nás také, aké sme. Bláznivé, náladové, nenamaľované, niekedy s nenalakovanými nechtami či zamúčené od vianočných koláčikov.

Nie je dôležité či tá osoba práve dobehla maratón a je celá spotená, alebo dokreslila majstrovské dielo, ale to že ju môžeme objať a pobozkať. 

Po niekoľkých článkoch samých negatívnych vlastností a pocitov som chcela napísať aj niečo pozitívnejšie. A sloboda je myslím si, taká neutrálna téma bez citového zafarbenia. Ani pozitívna ani negatívna. Niekedy človek jednoducho nemá chuť písať niečo pozitívne, keď celý svet plný ľudí, ktorí bažia po moci a peniazoch. Človek nepozná vlastný pokoj.

Sloboda. V prvom rade by som chcela povedať, čo sloboda určite nie je. Veľmi ľahko sa popisuje, čo sloboda je, no nikto sa ešte nezamyslel nad tým, čo sloboda nie je. Človek má pocit nemej cennosti a pocit, že mu chýba čerstvý vzduch, pohyb po lese, ulice rodného mesta, kamaráti. Človek je zavretý medzi štyrmi stenami v zlatej klietke. Nedostatok slobody sa prejavuje aj v názoroch, keď nemôžeme povedať svoj názor, lebo sa bojíme, čo sa nám stane. Báť sa, že bude na nás nakričané, dostaneme bitku, alebo nás bude chcieť niekto umlčať.

Sloboda nie je len o pocite voľne lietať ako vták. Vlastnú slobodu môže človek stratiť aj vzťahom. Nehovorím, že každý vzťah zväzuje dvoch ľudí, no často sa jedna z osôb cíti ukrivdená a cíti sa zviazaná vlastnými citmi. Nedokáže opustiť milovanú osobu, no život s ňou ju ničí a berie všetku energiu. Nechce byť len nejakou hračkou, potrebuje cítiť, že ju niekto miluje rovnako veľmi. Nejde o to, kto miluje viac, ale kto dokáže dať tomu druhému toľko priestoru na vlastnú kreativitu a sebarealizáciu, koľko potrebuje.

Nie všetko sú peniaze, ale aj oni nám dokážu zničiť slobodu. Celý život sa „honíme“ za peniazmi, hľadáme spôsoby, ako zarobiť viac eurčiek, no zabúdame, že obetujeme svoj čas, práci a kariére, ako vlastnej rodine. Áno, človek by mal stráviť, nejaký čas prácou, lebo jeho milovaná polovička mu začne doma prekážať, keď budú spolu tráviť priveľa času. No chodiť do práce a dobrovoľne sa vzdávať svojich snov, túžob a koníčkov. To nie, nemôžeme dávať našu slobodu za viac peňazí. Peniaze sú dôležité, ale nie všetko sa dá za ne kúpiť.

Človek, by si mal vedieť zadeliť čas medzi prácu, rodinu a svoje koníčky, tak aby nestrácal vlastnú slobodu a zmysel pre život. Všetko má v živote svoje miesto. Ľudia, predmety aj pocity. Tak ako doma chce mať každý poriadok či už na poličke s knihami, alebo oblečenie poskladané podľa farieb, aj ľudia a vzťahy majú v našom živote svoje miesto. Preto im nemôže brať slobodu či už úmyselne alebo nie. Sloboda je niečo, čo sa nedá vynahradiť žiadnymi peniazmi ani šperkmi, ani knihami, ani ničím iným. Sloboda je niečo nenahraditeľné a má nevyčísliteľnú hodnotu. Pozná to len ten, kto slobodu mal a stratil ju. Nikdy to nepochopí človek, ktorý ju vždy mal. 

Precitnutie, nie pocit skôr stav, do ktorého sa dostávame v určitých etapách života. Dnes chcem rozprávať o precitnutí do reality, a nie o precitnutí, že sme niečo našli. V konečnom dôsledku nájdeme samých seba a nie len niečo.

Prvotné precitnutie prežívame v období veľkej lásky. Keď sme až po uši zamilovaný a nevidíme nič iné len pána dokonalého. On ani nemusí byť dokonalý, len my ho tak vidíme. S úsmevom prehliadame jeho zlozvyky a nemorálne správanie. Je nám jedno, čo si o nás myslí či je s nami pre náš úsmev, vzdelanie, financie, alebo sa len cez nás chce dostať niekomu ďalšiemu. Veľmi rady robíme všetko, čo nám ta osoba poviem. Doslova skáčeme ako on píska. Príde deň, keď sa ráno vzbudíme a náš vyvolený už nebude taký dokonalý ako pred pár mesiacmi či rokmi. Začneme byť „podráždené“ nič sa nám nepáči a sme náladové. Všetko mu vyčítame a on s tým nie je spokojný, vznikajú rôzne hádky a škriepky, ktoré mnohokrát končia vzájomnou ignoráciou. Sú len dve cesty nájsť kompromis a nejako sa zmieriť s tým, že nikdy nebol dokonalý alebo zbaliť si všetky veci a urobiť hrubú čiaru za všetkým s vedomím, že to nasledujúce týždne a mesiace nebude med lízať. Musíme sa rozhodnúť či nám to za to stojí odísť a hľadať odznova pána dokonalého, alebo privrieť oči a trpieť jeho výstrelky. Ak sa rozhodneme pre možnosť odísť a hľadať šťastie inde sa dobrovoľne vnárame do smútku.

S ním prichádza aj druhá fáza precitnutia, ktorá nie je až taká bolestivá ako prvá. Smútok postupom času ustupuje a my opäť dokáže voľne dýchať. Pre niekoho to je len pár dní iný sa musí liečiť týždne a niekto aj mesiace. Dôležite je mať okolo seba správnych ľudí, neuzatvárať sa doma v izbe a dúfať, že to nejako prejde samo. Nikdy sa nič samo nevyrieši. V tomto stave nám vie oči otvoriť najlepšia kamarátka či sestra. Možno je to tá istá osoba, vďaka ktorej sme zistili, že ten idiot nestojí za nič. A pomáha nám neplakať celé tie noci. Vezme nás von a smaží sa nás rozveseliť. Nakoniec sa jej to podarí a my zistíme, že svet je naozaj nádherné miesto. Niekedy nám k tomu pomôže nové miesto, nový vzduch, kde tá osoba ešte nekráčala. Nový ľudia a nové pocty.

Toto všetko nám pomôže vymaniť sa z týchto daždivých dní a uvidieť slniečko. Žiadna čokoláda ani alkohol nezaženie tie pekné spomienky, ktoré nám vháňajú slzy do oči. Opäť sme schopné milovať celým srdcom, aj keď sa nám na začiatku zdalo, že to už nikdy nezvládneme. Opäť vyšlo slnko na našu oblohu a my vidíme svet v krajších farbách. Bezhlavo sa zamilujeme a nastúpime na tu nekončiacu jazdu v zábavnom parku, ktorá sa nazýva láska. Sme šťastné. Milujeme našu drahú polovičku a nebojíme sa s nim vstúpiť do manželstva. A až vtedy keď už je neskoro si uvedomíme, akú chybu sme urobili. Keď už nie je cesty späť a čakáme druhé dieťa alebo už je na svete.

Jedinou možnosťou je rozvod. A opäť sa vydať na cestu samoty s nádejou, že možno raz nájdeme toho pravého. Je to začarovaný kolotoč, z ktorého nevedie cesta von.

Život je boj a my sa musíme naučiť bojovať za svoje šťastie a šťastie našich detí a nakoniec zomierať s láskou v srdci. 

Všetci dobre viem, čo sú to tie predsudky, no neuvedomujem si, že ich sami vytvárame. Predsudky sa najčastejšie vytvárajú v skupinách ľudí, kde sa veľa rozpráva o druhých. Kedykoľvek príde niekto nový, všetci si pomyslia svoje len na základe jeho oblečenia, postoja či už pár slov. toho človeka ani poriadne nepoznáme, neviem čím si prešiel, čo zažil, kde bol a čo tam robil. Možno má zaujímavé historky z cestovania, o ľuďoch, ktorých spoznal. No my ho zavrhneme len vďaka tomu, že sú trochu hanblivý a ťažšie sa im nadväzujú nové kontakty, no keď ich človek bližšie spozná, zistí, že je veľmi spontánny a má rád výzvy. No nikdy sa to nedozvieme, lebo si povieš ním sa nebudem baviť, lebo chodí v čiernom. Stačí, že raz príde v čiernom a hneď má nálepku.

Nálepku, ktorá mu ostane dlhú domu, možno aj navždy alebo celú dobu na škole, alebo inej inštitúcii, práci. Prvý dojem robí veľa, no nemalo by sa spoliehať len na prvý pohľad, prvé slová a prvý vstup. Veľa to o človeku napovie, no netreba posudzovať ľudí len podľa toho.

Mylné predsudky sa tiež rodia z toho, čo počujeme o tom človeku. Mne osobne sa to už tiež stalo. Počula som nie veľmi dobré veci o jednom človeku, no nebolo to odo mňa veľmi pekné. Súdiť niekoho len z toho, čo som počula od druhých. Aj napriek tomu som si dala tú námahu a tú osobu, bližšie spoznala. Ukázalo sa, že v skutočnosti vôbec nie je taká, ako sa hovorí.

Každý z nás mal niekedy mylné predsudky. Sme ľudia a už z dávnej minulosti je známe, že očakávame len to najhoršie. Preto si o nám neznámych osobách myslíme len to zlé a nechcem sa s nim zblížiť. Predsudky nás uzatvárajú pred svetom a nedovoľujú nám užívať si život plnohodnotne.

Myslím, že veľa z nás sa ocitla v situácii, keď práve on bol tou osobou, ktorú posudzovali podľa jeho výstupu na verejnosti, oblečenia alebo rozhovoru. Okamžite nás zaškatuľkovali. Dali nám nálepku, s týmto sa nebaviť. Ani nás dobre nepoznajú a už si myslia, že oni sú tí najlepší. Myslím si, že v tomto svete sú peniaze moc. Nie to si nemyslím to viem, no to čo si myslím je, že aj predsudky tvoria hlavne peniaze. Ten kto má veľa peňazí si dovolí hovoriť o ostatných, čo si myslí a hovoriť im, čo si majú myslieť. Ako sa majú správať. A pritom my, môžeme mať rovnako veľa peňazí, no nie sme taký otvorený k cudzím ľuďom.

Predsudky sú vlastne len myšlienky, vďaka ktorým sa rozhodneme s niekým baviť či nebaviť bez toho, aby sme ho spoznali. Tento prístup nie je správny. Človeka treba prv spoznať, niečo s ním zažiť, vyskočiť z lietadla napríklad. Vidieť ho plakať no aj smiať sa. Neukazovať si na ľudí a šíriť mylné, nesprávne názory medzi ostatných. Áno, predsudky sú všetky tieto moje myšlienky a postrehy.

Každý človek je nejaký a chcela by som poznať niekoho kto je dokonalý, bez chyby. Šuškáme si o nich, len preto že možno raz šliapli vedľa. A tak druhá šanca, možno aj tretia niekedy pomôže  a je potrebná, aby nám ten človek ukázal svoju právu tvár. Nezahadzujme ľudí po prvom neúspechu. Neriaďme sa tým, čo nám povedali iný, vytvárajme si vlastné názory. Nekráčajme v jednom stáde, buďme originálny a vynaliezavý. A hlavne tvorme si názory na základe prežitých udalostí a nie z výzoru, jednej vety, alebo ako prešiel okolo nás.

Majme rozum a používajme ho. Milujme originalitu. Buďme kamarátsky a spoznávajme navonok nezaujímavých ľudí. Svet bude krajší a lepší pre naše deti. Neničme ho len preto, že nám dal tak málo, lebo našim deťom dá ešte menej až raz už nedá nič. 

Už dlhšiu dobu sľubujem jednému veľmi výnimočnému človeku článok, nikdy som nevedela ako začať. Poznáme sa už dlho, no písať o tak významnej osobe ako je ona, nie je ľahké.

Táto osoba je tiež ľudská bytosť, ako všetky ostatné, no niekedy mám pocit, že to tak nie je. Mám pocit, že je to môj anjel, ktorý dáva na mňa pozor, aby som nebola až taká bláznivá. Tvorí tú hranicu medzi reálnym a mojou fantáziu. Niekedy mám pocit, že len ona mi vie porozumieť a dať dobrú radu do života, čo ďalej. Poznáme sa už viac ako päť rokov a za tú dobu sme si spolu preskákali už všeličo. Od prvých sklamaní v láske, kedy sme sa obe navzájom podporovali, jedli čokoládu, pribrali pár kíl, chodili vonku a písali zaujímavé články. Skôr som ich písala, ona vždy dávala pozor či píšem správne, opravovala ma a hľadala v textoch chyby. Nehľadala na mne nikdy to zlé, vždy videla len to dobré.

Tiež sme chodili veľa na koncerty, môjho obľúbeného speváka, robila som mu videá z koncertov, a raz sa mi podarilo aj vybehnúť mu na pódium. Ani vtedy sa nevzdala a podporovala v mojich bláznovstvách. Spolu sme pochodili už asi celé okolie Košíc. Prešli sme pár hradov, začali sme si užívať krásy Tatier.

V skutočnosti to je veľmi milé dievča, skôr už žena, ale my vždy aj na mužov stále hovoríme chlapci. Tak prečo nie označenie „dievča“? Má krásne dlhé blond vlasy, no vôbec nie je namyslená. Síce som si to o nej v prvotnej chvíli myslela, že bude taká namyslená. Prv som ju videla len odzadu. No po prvom rozhovore som vedela, že budeme dobré kamarátky. Pohľad do jej zelenkavých očí ma v tom len utvrdil. Nos má síce trochu krivší, ale každý máme nejakú tú chybičku krásy. Inak je veľmi pekná žena.

Vo vnútri má niečo, čo ma vždy zaujme a dokáže tým, že sme sa naozaj našli. To niečo je jej duša. Duša, ktorá je pravdepodobne sestrou tej mojej. Inak si neviem vysvetliť prečo si tak dobre rozumieme. Možno to má niečo aj so zverokruhmi, sme presne opačné znamenia.

Vždy mi so všetkým ochotne pomôže, nikdy si nenájde hlúpu výhovorku, prečo niečo nemôže. Nájde si na mňa čas aj keď sa učí, opýtam sa jej dôležitú otázku života a smrti a vždy mi odpovie. Či už mi len napíše na Facebook-u, alebo sa osobne stretneme a rozprávame sa o našich problémoch. Raz radím ja jej a inokedy ona mne. Nájdu sa dni keď obe potrebujeme počuť prívetivé slová tej druhej. Vždy vie potešiť maličkosťou či už záložkou pri čítaní knihy, alebo dobrou knihou, pri ktorej často prídem na iné myšlienky. A niekedy postačí aj obyčajná káva a sladký koláčik. Ten pohladí dušu aj chuťové poháriky. Ak by sa ma niekto opýtal, aký je správny návod nájsť takéhoto človeka, povedala by som, že neviem.

V poslednom čase si ma dobrí ľudia jednoducho nájdu. A ako by ste ju spoznali na ulici, jednoducho, nie je veľa ľudí, ktorí chodia oblečený v čiernom. Čiernu niekedy oživí nejakou inou, pestrou farbou, lebo mám vo zvyku sa jej opýtať či ide na pohreb. Vtedy sa obe rozosmejeme. Vieme, že nič smutné sa nestalo, no teraz má takú čudnú náladu, že má zmysel len pre čiernu. A čierna má zmysel pre ňu.

Je to moja malá sestrička, spriaznená duša, človek, ktorý mi istým zmyslom zmenil život a dal mu zmysel. Moja Romi.