Nie je to pocit, no minulosť je niečo omnoho mocnejšie a ničivejšie ako akýkoľvek pocit na svete. Pocitov s vieme „zbaviť“ odosobniť sa pozerať na veci s nadhľadom. Koľko takých ľudí existuje? Niekedy len krútime hlavou ako niečo také mohol urobiť, to akože nemá srdce? A práve takýto ľudia sa odrežú od pocitov, od citového vnímania. Nie to také jednoduché hodiť všetko za hlavu a ubližovať ľuďom či zvieratám.

No minulosť nemôžeme len tak zahodiť. Je našou súčasťou. Každý deň si ju nosíme so sebou. Vláčime si ju do práce, školy či von s kamarátmi. Berieme si ju na prvé rande. K susedom na návštevu. Dole do obchodu, keď ideme kúpiť rožky, mlieko a niečo sladké na zahryznutie. Všetci, ktorý s nami vyrastali ju poznajú. Možno poznajú aj okolnosti našich rozhodnutí a možno nie. Možno nám tiež dali tú nálepku, ktorú nám dajú aj ostatný, keď nás spoznajú. No len málo kto vie, aké sme mali možnosti a bolo to jediné možné riešenie.

Existuje len pár zasvätencov, ktorým povieme celú vec. Vieme, že im môžeme veriť a chceme ich mať pri sebe, tak trochu dúfame, že naše rozhodnutia pochopia. Často krát si prešli podobnými vecami a vedia, že to nebolo ľahké. Že nám ľudia ublížili a my sme sa museli naučiť s tým žiť. Minulosť nie je až taká zlá, no vždy sa nájde niekto, kto pozná len jej časť rozšíri ju ďalej, a potom máme strach sa pozrieť do zrkadla aj my sami.

Opäť sa nám nechce ísť von na ulicu. Do školy ani do práce. Najsmutnejšie je na tom, to že nejakým záhadným spôsobom sa ľudia navzájom poznajú. Či sa poznajú zo základnej, strednej či vysokej školy. Ako deti bývali na rovnakej ulici, alebo boli spolu v lete v rovnakom tábore. Toto tajné priateľstvo veľmi radi využijú proti nám. Každý pozná každého, no len my nikoho nepoznáme. Náš malý okruh priateľov sa len tak z dňa na deň nerozširuje. Chceme, aby svet poznal našu pravdu, naše dôvody a rozhodnutia, no na druhej strane sa bojíme ako na to okolie zareaguje. Vždy keď sa máme rozhodnúť o našej blízkej budúcnosti, kam pôjdeme si vyberáme miesta, kde by nás snáď nikto nemohol poznať. No aj tam sa nájdu ľudské prepojenia z hodín klavíra či gitary.

Vždy sú to len naše rozhodnutia. Minulosť je ako balvan, ktorý si so sebou ťaháme každý deň. Deň za dňom ho kotúľame ďalej. Minulosť už nezmeníme, ale prečo by mala ovplyvňovať naše rozhodnutia v budúcnosť.  Chceme byť voľný, zbaviť sa tých reťazí. Neobzerajme sa za tým čo bolo, ale myslíme na to, čo bude. Neviem ako ostatný, ale ja mám niekedy taký pocit, že moja milovaná osoba by nejakým záhadným spôsobom mohla poznať jednu záhadnú osobu. Síce neviem odkiaľ, ale niekedy ma žerú myšlienky, že by sa tie dve osoby mohli poznať.

Možno mám až príliš veľkú fantáziu. Alebo nie? 

Kto je priateľ? Priateľ je ten, kto nám chce za každú cenu pomôcť. Nezaujíma ho, čo si robila včera či si pila celú noc a dnes sa nevieš postaviť z postele, preplakala ju, alebo sexovala. Jednoducho ráno príde. Vypijete si spolu kávu, alebo zapijete kvalitným vínom. Kto je tvoj nepriateľ? Jednoducho ten, kto ti chce uškodiť. Či už ti niečo vezme, alebo ti dá niečo čo ti ublíži. Ale ako ich rozoznať? Čo keď sa len niekto tvári ako priateľ? Ako ho odhaliť? Nijako až keď sa prejaví a vyjde s farbou na povrch. Niekedy to zistíme hneď po škole nám už ani nenapíše na Facebook. Alebo sa ešte dlhé roky tvári ako náš priateľ, naša spriaznená duša. Ale krok po kroku nám ubližuje. Možno nám zvábi našu lásku a my ostaneme smutný, len preto aby nás potom mohol utešovať. Úmyselne nám chcel ublížiť. No tváril sa ako priateľ. Všetko mal vopred premyslené. Alebo sa to len tak stálo. Niekto by povedal náhoda, no mňa život naučil, že náhody neexistujú. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Či už nespravíme na výške skúšku, alebo ideme na pohárik vínka s ľuďmi, ktorých máme radi.

Priateľ pred nami nikdy nič netají. Aj keď sa už stane, že sa naša duša zaľúbi do rovnakej osoby ako my. Tak nám to povie nejakým šetrným spôsobom. Možno sa budeme chvíľu hnevať, ale treba sa pozrieť na mincu aj z druhej strany. Čo by sme my chceli, aby urobila tá druhá osoba na našom mieste. Chceli by sme len pochopenie. Skúsme ho dať aj my. Ešte raz si k tomu sadnúť a porozprávať sa, čo sa vlastne stalo. Pekne poporiadku. Viem, ťažko sa to počúva, ale človek musí dať človeku nádej. Dať mu možnosť rozprávať. Rozprávať, čo sa stalo. Dať mu priestor vysvetliť to. Aj keď to je mnohokrát ťažké. Počúvať niekoho vymyslené príbehy, keď nám klame, lebo nechce, aby to bolo ešte horšie, no láskavé klamstvo je horšie ako krutá pravda. Pravda bolí len dnes možno aj zajtra, ale to klamstvo bude bolieť ešte roky.

Chceme počuť pravdu, tak ju aj hovorme. Každý klame. Kde si bol včera? S kým si bol? Niekedy hovoríme malé klamstva, alebo polopravdy, no všetko sú to klamstva. Zaslúžime si tieto klamstvá? Niekedy si len nechceme pohnevať rodičov, ale minca má vždy dve strany. Aj my raz budeme rodičia, možno skôr možno neskôr. Ako sa budeme my cítiť, keď nám budú naše deti klamať. Budeme sa o ne báť.

Priateľ či nepriateľ? Jednoduchá odpoveď. Rozdiel je v útoku. Nepriateľ na nás vždy zaútočí zozadu, bojí sa nám pozerať do očí. Hanbí sa, alebo jednoducho nechce, aby sme vedeli, kto to je. Priateľ na nás nikdy nezaútočí odzadu. Keď už má zaútočiť, alebo chce zaútočiť, tak útočí odpredu. Nikdy sa neschováva za slová či druhých ľudí. Pevne na oboch nohách stojí pred nami a bodne nás priamo do srdca. Bude sa nám pozerať do očí, kým ich nadobro nezavrieme. Bude pri nás, no nepriateľ utečie hneď, ako je dielo dorobené. Nepozerá sa na následky. Detinský ujde z miesta činu. Dúfam, že  vám to pomôže rozoznávať v živote priateľov od nepriateľov. Ja v nich mám tiež trošku chaos. Priznávam. 

Myslím si, že každá z nás zažila už nejaké to nemilé prekvapenie. Každá si prešla určitým druhom pekla v minulosti. Každá milovala toho nesprávneho chlapa. A ten ju nemilo prekvapil. Aj ja som sa takto neraz zamilovala, zaľúbila. Niekedy je na celej situácii najhoršie to, že ste z rovnakého mesta, možno aj z jednej ulice. Po prebdených nociach si často hovoríme, je tak blízko, no predsa tak ďaleko. Je na dosah ruky, no i tak je svojou mysľou tak vzdialený tej našej, že si ani neuvedomuje, že my bývame len cez ulicu.

Nie je potom náhoda, že ho stretávame v autobuse, električke či len tak na ulici v meste, keď si s kamarátkou chceme urobiť pohodový večer a len tak sa zabaviť. Presne v tú chvíľu, keď sa cítime najšťastnejšie, sa objaví on. Zjaví sa z poza rohu. Prejde ulicou, alebo to najhoršie ide nám rovno oproti. Celý vysmiaty jak lečo. My sme do tej chvíli boli tiež vysmiate, možno aj viac ako lečo. Jeden pohľad na toho, kto nám zničil celý život, spálil nás na popol a zanechal v nás len bolesť a žiaľ. Vraví sa, že najlepším liekom je čas. Čas pomôže zahojiť všetky rany. No zahojí aj také rany, čo sa nám sústavne pripomínajú? Každý takýto pohľad do nás vryje novú ryhu obáv, pochybnosti a bolesti.

Neviem, ako rozchody vnímajú muži, no my ženy sme citlivé stvorenia. Aj tak si myslím, že sme na tom o mnoho horšie. Veď to poznáme, všetko nám ich pripomína. Tu sme boli vtedy, a tu zas vtedy. Toto bol jeho prvý darček pre mňa. Tu sme sa bláznili, minulé leto. A toto je tá pesnička, ktorou som sa liečila a môžem si ju pustiť znovu. Ťažké časy, čo viac poviem.

Ten šok, keď čakáme na stanici na spoj domov, všetko sa tak nejako čudne vyvíja, že nič nevychádza podľa plánov, všetko sa ruší a nič nie je tak, ako by sme chceli. Stojíme si tam čakáte na svoj spoj a vidíme, že ide nie ten náš tak sa trochu odstúpime, aby mohli nastúpiť tí, pre ktorých je tento spoj správny. Radšej čakám ja na zastávke, alebo pred nejakou budovou, kde sa mám s niekým stretnúť, akoby som mala zase meškať. Nemám rada, keď ľudia meškajú a ja musím na nich čakať. Preto sa snažím nikdy nemeškať. No niekedy sa to nedá. Veď to všetky dobre poznáme.

Tak som si tam stála, premýšľala ani neviem nad čím. A zrazu spoznám jedno dievča. Keď prezeráme niekoho profil, tak si veľmi ľahko zapamätáme jeho tvár. Videla som ju veľmi dobre. Možno stále len meter alebo dva odo mňa. Stála s nejakým chalanom. Nepripisovala som tomu žiaden význam, až kým sa neotočil.  Spoznala som ho. Kedy si bol súčasťou mojej minulosti, no teraz ma ani nepozdraví ako dobrú známu. Neviem či si ma jeden z nich všimol, neriešim. Pôsobili skoro ako kamaráti. Možno aj boli. No predstava, aký som bola ja blázon a on sa možno len kamaráti s ňou. Bola nezrovnateľná. Som živel a oni pôsobili tak ani neviem nájsť správne slovo.

Vždy bolí keď stratíte dobrého kamaráta či kamarátku, pre pár nezhôd. Rovnako bolí rozchod s frajerom, ako aj strata dobrej kamarátky či kamaráta. Možno vám to príde čudné, no som si odjakživa lepšie rozumela s chalanmi ako s dievčatami. Veľa mojich známych a kamarátov sú chalani. Nevravím, že sa nenájde ani jedno dievča, no mnohé ma sklamali. Viem, že to nie je v pohlaví, je to v prioritách človeka a jeho charaktere či ho stratíme úplne, alebo aj po malých možno väčších nezhodách nás bude schopný aspoň pozdraviť. Nemí už s nami tráviť toľko času, čo kedysi, no jedno ahoj predsa človeka ešte nezabilo. Alebo poznáte taký prípad? Ja nie.

Napísané koncom mája 2015

Strach. Pocit, keď sa niečoho alebo niekoho bojíme. Keď sme boli malí, báli sme sa tej príšery, čo sa skrývala pod našou posteľou. Báli sme sa tmy a preto sme zaspávali pri svetle malej lampičky. No prehnúť cez ulicu a popýtať sa kamarátovi rodičov či môže ísť von sme sa nikdy nebáli. Veľmi radi sme otravovali jeho rodičov. Behať po ihriskách až kým sa nezotmelo bolo naše. Lúčiť sa so slovami, zajtra sa tu opäť vidíme.

Teraz sme vyrástli a naše obavy tiež. Obavy, ako zmaturujeme. Obavy, kam na vysokú školu. Obavy, čo po škole budem robiť. Obavy z prijatia na vysnívanú školu. Bojíme sa svojej budúcnosti, čo nám prinesie zajtrajšok. Bojíme sa našich najbližších kamarátov, nikdy sme o nich poriadne nič nevedeli. Určite o nás radi hovoria smiešne historky, keď sme spolu minule pili. Vieme, čo sa deje keď pijeme, no aj tak s tým neprestaneme. Bojíme sa, že pravda z našich prepitých nocí vyjde na svetlo. Strach je silný, no silnejšia je túžba po alkohole.

Bojíme sa lásky. Áno, bojíme sa lásky. Možno si to len nepripúšťame, ale je to tak, bojíme sa lásky. Nech zdvihne ruku ten, kto už raz miloval a sklamal sa v láske. Myslím si, nie ja to viem, že ruku by zdvihol každý a ja tiež, no len sa hanbíme pred okolím. Vysmiali by nás, že sa bojíme taj triviálnej veci, ako je láska. Nesklamali sme sa v láske, no sklamala nás ta jedna jediná osoba, ktorá sľúbila že tu bude vždy pre nás. Bojíme sa niekomu otvoriť naše srdce. Nedovolíme len tak niekomu, aby sa dotkol našej duše.

Myslíme si, že nám opäť bude ublížené. Všetci si ubližujeme, ženy a muži. Všetko nešťastie, hádžu ženy na mužov, ale neuvedomujú si, že vo vzťahu sú vždy dvaja a len jeden vinu nenesie. Vina je vždy spoločná. Mnoho ľudí si to však neuvedomuje, a potom sú nešťastní. Bojíme sa nadviazať nové kontakty, uzatvárame sa do seba. Bojujeme s celým svetom, no najviac so sebou. Bojujeme s vlastnými pocitmi a nenaplnenými túžbami. Chceme zmeniť svet. No nevidíme, že chyba je v nás. Všetkých hádžeme do jedného vreca. Bojíme sa zajtra vstať, lebo vieme, že tá bolesť stále neprestala. Bojíme sa bolesti. Bolesti zlomeného srdca a nie nohy či ruky. Bojíme sa povedať nahlas svoj názor na vec. Ostatní by nás odsúdili za naše názory. Bojíme sa vyjsť na ulicu, lebo máme strach, že tam stretneme nášho ex. Bojíme sa. Strach je silnejší ako naša vôľa.

Strach je prirodzenou vlastnosťou ohrozených jedincov. Nemáme sa, za čo hanbiť ak sa bojíme pred dôležitou skúškou. Je to znak toho, že nám na nej naozaj záleží a nie prejav našej slabosti. Bojme sa teraz, lebo strach, čo príde s budúcnosťou bude väčší a silnejší. Strach o naše deti. Užívajme si tieto malé strachy a nezabudnime, že aj mraky sa musia raz pohnúť, aby sme videli slnko. Nebojme sa milovať, veď je to ten najkrajší a najúprimnejší cit, aký existuje. Milujem a nebojme sa to vykričať do celého sveta. 

Už dávnejšie som písala o bolesti srdca. A dnešné slzy majú dosť spoločné s bolesťou. Nič sa mi nechce, a tak som si povedala, že by mi možno pomohlo, keď to dám na papier. Na papier, také čudné slovo. V skutočnosti to na papieri nikdy nebude. Aké smiešne. Podstata je v tom, že potrebujem rozprávať. Všetky moje články v sebe majú kúsok mňa. Tento bude plný mňa.

Plačeme, keď nám je smutno, keď nás bolí duša. Je nám smutno, lebo nás bolí duša, lebo niekto milovaný odchádza. Ranil nás slovom či skutkom. Zabodol dýku do nášho srdca. Mnohokrát si tá osoba ani neuvedomuje, že spravila chybu a ublížila nám. Kašle na nás a opäť vidí len seba. Nemáme na nič náladu, len ležíme a možno počúvame pesničky. Zdá sa nám, že celý svet je proti nám. Ten kto nám spôsobil bolesť by ju aj tak nevyliečil, a ten kto by to možno zvládol nemá čas. Potrebujeme len objať tou správnou osobou.

Slzy nám tečú potom len pri pomyslení na tú osobu. Jednoducho sa s tým chceme popasovať sami, alebo s niekým iným. Poriadne sa vyrozprávať, vyplakať sa niekomu na ramene. Nechceme zničiť všetko, čo bolo, no nechceme opäť stavať, čo spadlo. Chceme niečo, čo vydrží to zemetrasenie, čo príde. Vieme, že príde, no nevieme kedy a kde.

Jedna slza nás núti k ďalšej a tá k ďalšej. Nevieme ten prúd sĺz zastaviť. Jedno pohladenie, jediné objatie. Nič viac nečakáme. Jedno pochopenie. Áno, pochopenie. Potrebujeme, aby niekto pochopil naše citové rozpoloženie. Aby nás objal a povedal neplač bude dobre. Verím ti, ty to zvládneš. Viem, že sa nevzdáš. Poznám ťa, si silná. Jedine naša spriaznená duša nám rozumie, možno ani nie, ale nechce sa nám o tom rozprávať s osobou, ktorá nám ublížila.

Aby sme neboli len negatívny, poznáme aj slezy šťastia a radosti. Keď sa nám niečo podarí a jednoducho to nevydržíme a rozplačeme sa. Tešíme sa slzami. Nie je to ten neustávajúci prúd sĺz, no pár slzičiek šťastia. Šťastia a nádeje. Že sa nám niečo po dlhej dobe podarilo bez cudzej pomoci. Poznáme to. Ten pocit radosti, ktorý sa šíri celým našim telom.

Slzy sú očistou duše. Potrebuje plakať, aby sme z nej vyplavili všetko to negatívne, čo sa tam nehromadilo. Plačeme, aby sme učičíkali našu dušu. Slzy sú cestou do našej duše, vedú až k bráne. K našim očiam. Niekedy jednoducho potrebujeme plakať. Nie preto, že nás niečo bolí, alebo sa tešíme, jednoducho plačeme. Tak minule sa mi stalo, že som sa zobudila ako plačem, bez príčiny. Bez toho, aby mi niekto ublížil, cítila som sa sama, alebo mala pocit radosti. Slzy sa pýtali von. 

Prepáč a ďakujem, dve tak obyčajné slová, ktorých význam zanikol pre mnohými rokmi. Nedivým sa, že ľudia ich nepoužívajú v tých správnych situáciách, veď ani nepoznajú ich pravý význam. Ja sama mám niekedy pocit, že ich používam aj vtedy keď nemám a nepoužívam, vtedy keď by som mala. Pre nás mladú generáciu, je veľmi ťažké vyjadriť ľútosť a pokoru. Pokoru? Žeby naozaj? Ďakujem ani neviem, kedy som ho od niekoho počula naposledy.

Áno, od môjho priateľa. Naposledy mi ďakoval za krásne prežitý deň. Pamätám si to, akoby to bolo včera, no ubehlo už pár dní od vtedy. Myslím si, že ďakujem bolo na mieste. Jeden druhému sme venovali svoj vzácny čas. No prečo som to jednoduché slovo nepovedala ja? Možno mi to prišlo ako samozrejmosť, že so mnou trávy svoj čas. A to je chyba, veci ktoré by sme mali brať ako samozrejmosť, ako napríklad, že keď niekoho milujeme, je tak trochu samozrejmosť, že nezbehne za druhou, no my v to len dúfame. Myslím si, že asi nič iné nie je samozrejmosťou. No mi berieme ako samozrejmosť, že nám manžel manželka navarí chutnú večer, prinesie domov peniaze, pôjde na nákup. No čo tak robiť niektoré veci spolu, alebo aspoň pochváliť, ako to pekne dnes stihol, stihla. Ako jej, jemu to dnes sluší. Poďakovať, že tu je vždy pre neho, pre ňu.

Raz to tak nebude, a to ďakujem už nikdy nebude vypočuté. Vážme si chvíle s milovanou osobou. Dávajme jej to patrične najavo, nehanbíme sa za svoje city. Veď čo je krajšie ako láska. Keď naša láska dostane nohy a začne robiť nezbedu. Behať po celom dome a upratovať. No aj vtedy je na mieste slovko ďakujem. Ďakujem, že si môjmu životu dala, dal zmysel. Ďakujem. Slovko tak triviálne, no počuť ho vždy poteší.

Ďakujem, len za to že mi človek niečo podá, keď na to nedočiahnem. Ďakujem, keď mi predavačka v obchode pomôže nájsť niečo, čo ja nevidím. Ďakujem, keď nás v mhdčke niekto pustí sadnúť si. Ďakujem, keď idem cez cestu a vodič ma pustí. Ďakujem, že môžem byť s tebou. Ďakujem. Ďakujem, že si. Ďakujem, slovíčko, ktoré sa tak ľahko vytratilo z našich úst.

Prepáč. Ďalšie nepoužívané slovo. No vieme jeho pravý význam? Ako máme používať niečo, čo ani nevieme, kedy použiť. Prepáč. Veľa ľudí, ho povie, keď tomu druhému zlomí srdce, no má to nejaký zmysel? Prepáč je na mieste, keď omylom spravíme, niečo, čo sme spraviť nechceli. Omylom niekomu stúpime na nohu, drgneme do človeka, lebo sme zamyslené. No zlomené srdce? Myslíme si, že to je náhoda? Že to tá druhá osoba tak nemyslela? Keď spravíme niečo, načo sme zabudli, lebo sme toho mali jednoducho veľa. Niečo som nedoniesla kamarátke? Dobre poviem prepáč. No zabudnúť na naše výročie svadby? Tam prepáč nepomôže. Je to dôležité pre oboch. Nie je nikdy napísané, že len muž môže zabudnúť. Aj ženy sú niekedy veľmi protivné a vedia ublížiť, a vtedy si myslia, že jedno prepáč to napraví.

Prepáč a ďakujem, hovorme prepáč, len vtedy keď to naozaj na mieste, neospravedlňujme sa, keď to nemyslíme úprimne, neospravedlňujme sa, keď to nie je naša chyba, no hlavne nehovorme prepáč, keď to slovko už nič nezmení na skutočnostiach. Ďakujem za všetko aj za maličkosti, lebo raz tu tá osoba nebude a už jej ďakujem nepovieme. Maličkosti tvoria svet a na to myslime. Ďakujem, že ma čítate. 

Odlúčenie dobrovoľné a vynútene, povinné. Jedno alebo druhé odlúčenie, vždy bolí. Je úplne jedno či si ho vyberieme sami, alebo nás k tomu niekto, niečo donúti. Vždy to je otázka výberu a priorít. Dalo by sa povedať, že vynútené možno ani neexistuje. Vždy máme na výber, aj keď na nás iný človek tlačí, môžeme si vybrať cestu. No je len na nás, akú si vyberieme.

Odlúčenie. Nie ej to pocit, je to stav, v ktorom sa nachádzame. Situácia, v ktorej sme sa ocitli. Situácia, do ktorej nás dostal náš partner, alebo sme si ju vybrali mi sami. Odlúčenie nemusí byť hneď trvalé, často je len chvíľkové, počas štúdia, služobnej cesty a podobné priority, ktoré nás sprevádzajú celý život.

Mnohokrát myslíme na svoje vlastné blaho a kladieme naše záujmy pred záujmy našich blízky. Dobrovoľne sa vzdávame ľudí, na ktorých nám záleží. Radšej vycestujeme do zahraničia za študijným pobytom, aby sme sa viac vzdelávali, no zabúdame, na najdrahších. Všetko robme len pre seba.

Odlúčenie. Duševný stav kedy sme sami. Stav, ktorý sprevádza pocit chýbania. Odlúčenie, keď nemôžeme chytiť za ruku osobu, ktorá nám tak veľmi chýba. Keď nemôžeme objať milovanú osobu. Odlúčenie, na pár dní, týždňov možno mesiacov. Odlúčenie, strata milovanej osoby, čo i len na pár hodín. Odlúčenie, keď bariéry sú príliš veľké na zdolanie. Odlúčenie, istým spôsobom odídenie. Odídenie na vlastnú zodpovednosť s vidinou lepšieho zárobku.

Odídenie za vzdelaním, kamarátmi, novými skúsenosťami, dobrodružstvom. Opustenie svojich milovaný. Opustenie, to pravé slovo, čo som tak dlho hľadala. Ľudia dokážu opustiť, len vtedy keď naozaj milujú so slzami v očiach. No s vedomím, že je to lepšie pre oboch. Vedieť povedať, stop už to viac nevydržím. Tento vzťah ma ničí. Zahodiť všetko pekné a jednoducho odísť. Zbaliť si kufor, zabuchnúť dvere a nikdy sa nevrátiť. Také jednoduché. No ako oklamať vlastné svedomie? Dovolí nám to naše svedomie? Môžeme, len tak odísť bez slova? Dá sa len tak odísť. Vytrhnúť si srdce a zabudnúť. Nikdy nezabudneme, no pokúsiť sa zabudnúť musíme. Musíme, i keď nechceme.

Naozaj musíme? Nemusíme, ale potom sa budeme umárať zvyšok života. Chceme sa umárať zvyšok života? Nechceme, tak chceme zabudnúť. Naozaj chceme zabudnúť? Prečo vlastne odchádzať? Ostaňme a nikam nechoďme ak to nie je naozaj nevyhnutné. Je to rozhodnutie, ktoré už nikdy nezmeníme a nevezmeme nazad. Treba dobre zvážiť či nám to za to stojí odísť, alebo či nám za to stojí ostať. Vždy máme možnosť výberu. 

Každý mal aspoň raz ťažkú dilemu. Ťažká dilema nie je, keď si žena nevie vybrať oblečenie na prvé rande. Viem oblečenie je dôležité, mnohokrát zaujme, no nie je dôležité, čo si žena oblečie, ale ako sa v tom cíti a hlavne či to oblečenie, čo si oblečie vyjadruje jej postoj, názory a jej charakter. Ak by ste mňa stretli na ulici, hneď zistíte, že som voľnomyšlienkarka.

Čo si obliecť ani nie je dilema. Menšou dilemou je keď sa má človek vo veku už dospelosti rozhodnúť, na akú vysokú školu pôjde. Pre niekoho to je hračka, niekto už od malička vie, čo chce robiť. No iní zas musia dlho rozmýšľať či sa na vysokú vôbec hodia. Jednoduché je dostať sa na vysokú, no omnoho ťažšie je tam ostať a dokončiť ju. Prístup vyučujúcich sa stále zhoršuje, deptajú vás pri každej príležitosti, dávajú vám samé úlohy navyše a nestíhate sa ani učiť na skúšky. Človek pod tlakom robí veľa chýb, no nájdu s aj výnimky, ktoré vedia pracovať len pod tlakom. Práve takého výnimky výška hľadá. Ľudí schopných robiť veci na počkanie, dokázať vyrobiť zázrak za jednu noc.

Dilema, o ktorej chcem rozprávať je dilema lásky. Túto dilemu poznáme z rôznych kníh a príbehov, kde chlap nemôže byť so svojou milovanou ženou, lebo mu to jeho postavenie nedovolí, je zasnúbená s iným, alebo niečo podobné. No toto sú dilemy z rozprávkových kníh. Pravé dilemy sú priamo za rohom. Niekedy aj žena môže mať dilemu, ktorého chlapa si vybrať. Jedného miluje a druhý by jej zniesol aj modré z neba, no ona na ňom hľadá len chyby, lebo v kútiku duše stála čaká na toho svojho. Možno aj vidí, čo ten robí, no cesta k jej srdcu je tŕnistá. A búchať na bránu treba poriadne, nie len tak slabo klopať. Niekedy treba aj kopnúť, lebo tá brána je už pekne dlho hrdzavá. Potrebuje nie len nový náter.

Láska je dilemy sama o sebe. Dilema, keď vám váš milý vystrojí niečo, s čím sa len ťažko dá zmieriť. Dilema. Dať mu druhú šancu. Dať mu ju, aj keď vieme, že nás raz sklamal. Môže to urobiť ešte raz. Spomenúť si na to všetko krásne, čo ste spolu prežili. Každá žena by si mala dať tú zradu na jednu misku váh a všetko to nádherné na druhú. Podľa toho čo je silnejšie, je rozhodnutie o to ťažšie. Dokázať sa zmieriť s odchodom milovanej osoby. Vedieť, že keď toto rozhodnutie vyslovíme, nie je cesty späť. Dokázať žiť s výčitkami svedomia. Samú seba hodiť do tej bezodnej jamy, z ktorej sa len ťažko vyškriabať.

Veriť, že sa zmení? Že to tak nemyslel? Že to bol len jeden prešľap? Dokázať mu odpustiť? Viem, odpustiť nie je ľahké, no nie nemožné. Uvedomiť si či pri ďalšej hádke budeme schopné mu to nevyčítať zas a znova. Vedieť urobiť hrubú čiaru za tým, čo bolo. Dokážeme spolu vychovávať dieťa, alebo deti? Neutečie hneď pri prvom probléme? Nenechá ma na všetko samú? Môžem mu dôverovať? Môže on dôverovať mne? Pretože nie vždy je chyba na mužovej strane. Často sme vinovaté my ženy. Dokážeme si priznať aj my chybu? Dokáže on nehádzať všetku špinu len na nás? Veľa mužov sa zbavuje zodpovednosti za svoje chyby. Nerobíme to niekedy aj my? Nechcem povedať, že jedni či druhí sú bez viny a vždy robia správne rozhodnutia, no dokážeme my ako ľudia priznať si chybu? Všetko je to o našich prešľapoch, a ako s nimi dokážeme žiť. Nikto nevie zaručiť, že sa tá chyba už nezopakuje, no dávame druhým slove, že sa budeme snažiť. Snažiť sa byť lepším človekom.

Chcem poďakovať mojej sestričke, ktorá mi dala inšpiráciu pre tento článok, lebo ona sama prechádza ťažkým obdobím. Romi ďakujem ti sestrička moja. 

Jedno slovo, no znamená tak veľa. Na hádke je jediné pozitívne to, keď sa potom môžete udobrovať. Chovať sa k sebe tak, ako ste mali už od začiatku a nie len po hádkach. Jediný svetlý bod v celom vzťahu. No nie v celom, lebo tých krásnych je viac. Ale mnohé vzťahy sú len o hádkach.

Hádkami a výmenami názorov sa oťukávame a vyhladzujeme všetky hrany vo vzťahu. Spoznávame sa a zisťujeme, čo všetko tomu druhému vadí, a čo sme ochotný kvôli tomu druhému zmeniť. A od čoho by mal upustiť ten druhý. Hádky sú okamihy, keď si povieme aj to, čo za iných okolností by sme nikdy nevyslovili. No hovorí sa, že malé deti, opitý ľudia a nehnevaná žena hovoria pravdu. Čo je na tom pravdy, by nám mal povedať nejaký muž, a keďže ja nepoznám takého, úprimného, človeka, ktorý by sa nebál povedať svoj názor, nedokážem priniesť ani spoľahlivú kritiku či pochvalu.

Hádky sa vo všeobecnosti delia na dve. Jedna, kedy si vykričíme aj to, čo sa nestalo. To sú tie prijateľnejšie pre mužov. Lebo vedia, čo majú a musia zmeniť, aby sme s nimi ostali, za čo majú povedať to svoje prepáč, ktoré nič neznamená a nič nezmení, ale chceme a potrebujeme ho počuť. Chceme vidieť tú snahu, že im na nás záleží. Hádky, pri ktorých lietajú taniere a príbory, kedy už ten pomyselný pohár trpezlivosti pretiekol. A my už nevieme kam z konopy. Nemôžeme s tým človekom ďalej byť pod jednou strechou.

Druhé hádky sú také, keď príde manžel, alebo priateľ domov po polnoci, spoločensky unavený, že nedokáže ani na vlastných nohách stáť a my len sedíme v kresle popíjame čaj či kávu a krútime hlavou, ako sa mohol takto doriadiť. Ráno sa prebudí so strašnou opicou, no nežiada nás, aby sme boli tíško. My mlčíme a čakáme na vysvetlenie. Muži, plaché zvieratká nevedie, čo sa deje. Márne sa vypytuje, no mi mlčíme. Veď dobre vie, čo urobil. Prečo sa hneváme. Zase raz mu boli kamaráti prednejší. My sme mohli navariť tú najchutnejšiu večeru, tú ktorú má tak rád. No on uprednostnil ich. Čakáme ho doma s teplou večerou, vyhriatou posteľou v sexy bielizni a on nikdy. Potom nech sa čuduje, s ním nechceme mať sex. Tichá hádka pokračuje nenavarenou večerou, nevypratým oblečením, jedným slovom štrajkom. Kým nás náš milí neodprosí, alebo nenavarí perfektnú večeru, alebo neurobí niečo rovnako výnimočné a všetko je ako švihnutím čarovného prútika zabudnuté.

A potom keď si my vyjdeme raz za sto rokov von, je oheň na streche vypisuje nám sms-ky každú polhodinu, lebo on je chudáčik hladný a nevidí večeru, čo sme mu nechali v chladničke.

Áno, je pravda, že aj mi vieme uraziť jeho ego, no on hovorí veci, čo sa nás dotknú každú chvíľu. No my len mávneme rukou, veď on to tak iste nemyslel. Vieme sa nad veľa veci povzniesť, no čo je veľa, to je veľa.

Asi toľko k dnešným hádkam. 

Teraz som bola na jednom výnimočnom koncerte, výnimočnom, preto lebo som tam v skutočnosti ani nechcela ísť. Kto by predsa išiel dobrovoľne na koncert speváčky, ktorú veľmi nemusí. No nechala som sa nahovoriť nejako.

Začalo to tak nevinne. „Aďi, pôjdeme von?“ sa ma opýtala moja milá sestrička. Samozrejme mala veľkú dilemu a potrebovali sme ju rozobrať na drobné. Analyzovať, prísť problému na koreň a nájsť riešenie. Nemohla som ju v tom nechať samú. O pár minút mi hovorila, že bude v meste koncert, skôr vystúpenie niektorých kapiel a zverila sa mi, že tam bude aj moja nie veľmi obľúbená speváčka. Prv ma nalákala na jej dilemu a potom mi povie toto. No nič sa nedalo robiť. Išli sme von a rozoberali ako stále mužov. Našich mužov aj mužov všeobecne. Našich mužov, znie to tak vlastnícky, ale je to pravda. Patria nám. Sme celé nesvoje a žiarlime ak sa na nich čo i len pozrie nejaká iná žena. Najradšej by sme jej vyškriabali oči.

Sedeli sme, rozprávali sa a uvedomili si, že koncert sa o chvíľu začne. Postavili sme sa z nášho obľúbeného miesta v mestskom parku pri jazierku.

Pomaly sme si prešli na koncert. Ako každá slávna skupina či spevák aj oni meškali. Prišli vo veľkom štýle a všetci v čiernom. Opäť mi v hlave vírila otázka či po koncerte idú na pohreb. No radšej som bola ticho. Otázku som šepla mojej sestričke. Vychutnávala som si ich príjemnú a hrejivú tvorbu, tanečné tóny ich piesni a vlnila som sa do rytmu. Som blázon a nemohlo ma nič zastaviť. Jednoducho som im zakývala, aby vedeli, že som tu bola. Sestrička si zo mňa robila srandu a je či im mám vybehnúť na pódium ako minule inému spevákovi. Jednoducho som živel. Opýtala sa ma či tak zakývam aj tej ďalšej speváčke, odpovedala som jej, že ju nemám rada, tak prečo by som to robila. Oznámila som jej môj plán na chlapcov, že sa chystám im dať po vystúpení pár otázok a zapojiť ich do môjho malého prieskumu medzi známymi ľuďmi a pridať si ich k svojim článkom. Dospievali a ja som nejako prirodzene potom zakývala aj tej speváčke. Spoločne ona aj oni ma nabili takou energiou, akú som už dlho necítila. Svet bol hneď krajší a farby žiarivejšie. Dlho som už nebola na žiadnom koncerte a tento mi padol veľmi dobre.

Nezvyknem písať o veciach, ktoré zažijem ale myslím si, že o tento pocit som sa musela podeliť. Milujem ľudí a dobrú náladu, ktorá sa šíri z koncertov. Rada by som si to ešte zopakovala kým som mladá. Aj preto máme naplánovaný koncert môjho obľúbeného speváka v Lomnici. Ak bude mať tento článok dobrý ohlas napíšem aj o tom ďalšom koncerte a ak sa podarí prinesiem aj zaujímavý rozhovor, veď tomu som sa chcela venovať už od začiatku.

Ďakujem ľuďom vďaka, ktorým sa môžem cítiť tak dobre a chcem poďakovať aj takýmto ľuďom ako sú speváci a speváčky. Len vďaka nim sa môžem cítiť ako človek a zakričať si, že žijem.

Paťa autorka všetkých článkov.