Slzy
Už dávnejšie som písala o bolesti srdca. A dnešné slzy majú dosť spoločné s bolesťou. Nič sa mi nechce, a tak som si povedala, že by mi možno pomohlo, keď to dám na papier. Na papier, také čudné slovo. V skutočnosti to na papieri nikdy nebude. Aké smiešne. Podstata je v tom, že potrebujem rozprávať. Všetky moje články v sebe majú kúsok mňa. Tento bude plný mňa.
Plačeme, keď nám je smutno, keď nás bolí duša. Je nám smutno, lebo nás bolí duša, lebo niekto milovaný odchádza. Ranil nás slovom či skutkom. Zabodol dýku do nášho srdca. Mnohokrát si tá osoba ani neuvedomuje, že spravila chybu a ublížila nám. Kašle na nás a opäť vidí len seba. Nemáme na nič náladu, len ležíme a možno počúvame pesničky. Zdá sa nám, že celý svet je proti nám. Ten kto nám spôsobil bolesť by ju aj tak nevyliečil, a ten kto by to možno zvládol nemá čas. Potrebujeme len objať tou správnou osobou.
Slzy nám tečú potom len pri pomyslení na tú osobu. Jednoducho sa s tým chceme popasovať sami, alebo s niekým iným. Poriadne sa vyrozprávať, vyplakať sa niekomu na ramene. Nechceme zničiť všetko, čo bolo, no nechceme opäť stavať, čo spadlo. Chceme niečo, čo vydrží to zemetrasenie, čo príde. Vieme, že príde, no nevieme kedy a kde.
Jedna slza nás núti k ďalšej a tá k ďalšej. Nevieme ten prúd sĺz zastaviť. Jedno pohladenie, jediné objatie. Nič viac nečakáme. Jedno pochopenie. Áno, pochopenie. Potrebujeme, aby niekto pochopil naše citové rozpoloženie. Aby nás objal a povedal neplač bude dobre. Verím ti, ty to zvládneš. Viem, že sa nevzdáš. Poznám ťa, si silná. Jedine naša spriaznená duša nám rozumie, možno ani nie, ale nechce sa nám o tom rozprávať s osobou, ktorá nám ublížila.
Aby sme neboli len negatívny, poznáme aj slezy šťastia a radosti. Keď sa nám niečo podarí a jednoducho to nevydržíme a rozplačeme sa. Tešíme sa slzami. Nie je to ten neustávajúci prúd sĺz, no pár slzičiek šťastia. Šťastia a nádeje. Že sa nám niečo po dlhej dobe podarilo bez cudzej pomoci. Poznáme to. Ten pocit radosti, ktorý sa šíri celým našim telom.
Slzy sú očistou duše. Potrebuje plakať, aby sme z nej vyplavili všetko to negatívne, čo sa tam nehromadilo. Plačeme, aby sme učičíkali našu dušu. Slzy sú cestou do našej duše, vedú až k bráne. K našim očiam. Niekedy jednoducho potrebujeme plakať. Nie preto, že nás niečo bolí, alebo sa tešíme, jednoducho plačeme. Tak minule sa mi stalo, že som sa zobudila ako plačem, bez príčiny. Bez toho, aby mi niekto ublížil, cítila som sa sama, alebo mala pocit radosti. Slzy sa pýtali von.