Určite si poviete, čo tým chcem povedať. Veď sme dospelí, nie sme deti. Máme povolené veci, ktoré deti robiť nemôžu. Môžeme si spraviť vodičský preukaz, môžeme si kúpiť auto, byt. Byť s našimi priateľmi, upiecť im koláč, osláviť s nimi narodeniny s pohárom vína v ruke. Áno, toto všetko nám dovoľuje náš vek. Vek osemnástich rokov, no správame sa aj na toľko?

Vek je len číslo, povedal zas niekto veľmi múdry. A súhlasím s ním. To že máme osemnásť ešte nič neznamená, keď sa správame ako malé deti. Aj keď sme tých spomínaných osemnásť ešte nemali,  určite sme si v domácom kruhu rodiny dopriali pohárik alkoholu, alebo s priateľmi, čo už mali. Tatino nás nechal chvíľu šoférovať a podobné veci.

Dospelosť znamená prevziať zodpovednosť za svoje chyby. Vedieť, kedy sa môžeme trochu blázniť a zabávať, no aj to kedy treba byť vážny a zachovať si chladnú hlavu. S dospelosťou mnohokrát prichádza aj neplánované rodičovstvo. Sme mladí a chceme všetko vyskúšať. Máme za sebou nejaký ten pohárik alkoholu, ochutnali sme svoju prvú cigaretu a niektorí určite skúsili aj drogy. Tak prečo neskúsiť aj niečo iné. Niečo, čo nás robí dospelými. Chceme skúsiť akéto je byť s inou osobou. Chceme sa zblížiť s ľuďmi, na ktorých nám záleží. Ktorých milujeme. Chceme im dať niečo viac ako naším láskam doteraz.

Chceme byť dospelí, no správame sa ako malé deti. Deti, ktoré chcú všetko čo vidia. Alkohol, drogy aj sex. No dospejeme niekedy? Aj keď všetko toto skúsime, stále bude niečo, po čom budeme túžiť. Či už nejaké nové hračky do kuchyne, my ženy. Chlapci majú tiež slabosť pre iné hračky. Chlapci, čudné slove pre dospelákov, no my ženy vás tak rady označujeme, aj keď ste už dávno chlapmi. Chlapi, ktorý vedia, čo chcú na rozdiel od nás. Tvárime sa ako sveta znalé ženušky, no ráno ani nevieme, čo si obliecť, a pritom máme plnú skriňu oblečenia. Nedokážeme vyjadriť svoje pocity, a preto často plačeme. Myslíme si, že nás nikto nechápe a túžime len po objatí.

Správajme sa ako dospelí, rozprávajme sa o problémoch a nechovávajme sa pred nimi. Nezamykajme ich do skrinky, že veď to vyriešime neskôr. Áno, potrebujeme čas, aby sme nepovedali, čo budeme po zvyšok života ľutovať, no nenechávajme naše problémy dlho čakať. Naši rodičia nemali toľko času, keď sa rozhodovali či budú mať len jedno, alebo dve deti. Prijali to ako fakt. Naučili sa s tým žiť a milovať sa navzájom. Hľadáme výhovorky prečo nemôžeme toto, alebo tamto. Schovávame sa pred tým. My všetci mladí ľudia. Hľadáme pravdu na nesprávnych miestach. Chceme, aby nás okolie považovalo za dospelých a schopných sa sami za seba rozhodovať, no nechceme prijať zodpovednosť za svoje činy. Chceme niečo, no nesprávame sa tak. Chceme byť iný, no sme stále rovnako detinský. Chceme zmenu, no nič pre ňu nerobíme. Nadávame na všetkých, no sami sa len prizeráme. Prosím, rozhodnime sa, kým chceme byť, čo chceme od života. Nech nestrácajú nádej naši rodičia a naše okolie. Dajme im tú nádej, že aj my sa pomaly približuje k dospelému jedincovi.

Tvorovi, ktorý je schopný postarať sa o malé, živé stvorenie. Prispejme aj my k niečomu veľkému a krásnemu, ako je nový život.

Správajme sa tak, ako chceme, aby nás vnímalo okolie. Správajme sa na toľko, na koľko sa cítime ani menej ani viac. 

Leto je v plnom prúde a mne sa žiada niečo pekné o ňom napísať. O kom ? O lete. Presnejšie o jednom z mojich letných posedení. Milujem len tak sedieť, rozprávať sa a v skutočnosti nič nerobiť. Milujem slnečné lúče, letný vánok aj ľudí.

Neviem prečo, ale príde mi, že v lete sú všetci akýsi spokojnejší, láskavejší a milší. Možno je to len môj pocit. Leto v lete chodíme s Romi často do Lidlu. Kupovať si jedlo, vodu a zmrzlinu. Sadnúť si k malému jazierku v parku, rozbaliť, čo sme nakúpili. Vyrozprávať, čo sme robili, kde sme boli, kým sme sa nevideli. Plánujeme nejaké menšie výlety a tiež aj niečo veľké.  Niečo, s našou partiou. Sedíme, popíjame vodu  Saguaro. Raz jedna, raz druhá. Klebetíme o známych a krátime si dlhé letné dni. Našou veľkou vášňou je  rozoberať vzťahy. Či už aktuálne, alebo minulé, keď sme náhodou v lete single.

Chceme vrátiť. Užiť si chvíle šťastia. Nevyrieknuť niektoré slová a nakopať pár ľudí do zadku. Rozprávame sa čo bolo, ale aj čo bude. Učíme sa z našich chýb a hľadáme niečo dobré v minulosti. Veľa sa smejeme a plačeme od radosti. Ukazujem jej aká som bola v minulosti mladá, naivná a sprostá! Či už teraz nie som? Myslím si, že som. Mladá určite. Mám len niečo málo po dvadsiatke a stále sa utešujem, vždy začiatkom augusta má Romi narodeniny a ja si poviem toľko mám tiež. Možno keď som robila, tých plno chýb v minulosti, tak som nebola mladá, ale dieťa. Nie! Dieťa som rozhodne nebola. Bola som už plnoletá! No keď si spätne spomínam, niečo som  pobabrala ešte skôr. Detinské chyby, detinské zmýšľanie. Určite! Som veľký snílek inak by som už dávno neverila na šťastné konce. Nikdy by som nenašla takého úžasného chlapa ako je Erik. Skôr, on si našiel mňa. A sprostá už hádam nie som. To by som ho už asi stratila.

Leto je úžasné v tom, že aj keď človek nechce, opáli ho. Či pri ceste do práce, posedávaní vonku v tráve, alebo sledovaní detí z nášho balkóna. Ja mám veľké štastie. Buď ma spáli alebo neopáli. Celé leto som bledá ako stena. Vážne. Ja nikdy nepreháňam. Jediná šanca na opálenie mi hrozí pri vode. Skôr v nej. Keď už idem na kúpalisko, tak sa  neslním ale plávam. Milujem plávanie. A tiež milujem keď mám pri sebe človeka, ktorého môžem topiť. Verí mi, že ho neutopím a len sa bláznim.

Romi  mi takto neverí. Ona mi nikdy nedovolí ju topiť. No napriek tomu si vždy užijeme kopec srandy. Sme dokonalá dvojka, ja dám návrh kam pôjdeme  a ona ho zrealizuje. Všetko naplánuje. Ďakujem ti Romi, že si, že sme sa našli a vydržala si pri mne  stáť v prvých chvíľach , keď to ani náhodou nebolo ľahké. Ďakujem ti, že ma podporuješ a si tu pre mňa, keď už naozaj neviem ako ďalej. Ďakujem  ti, že mi pomáhaš v ťažkých chvíľkach, ako je táto. Ďakujem, že si mi pomohla písať. Ďakujem, že sa nehneváš, že som šťastná aj s niekým iným. Svoje miesto v mojom srdci  už máš a nikto ťa nikdy nenahradí. Je v ňom totiž dosť miesta aj pre druhých.

Opäť to nie je žiaden pocit, o ktorom by som chcela rozprávať. Nie je to ani vlastnosť. Byť neverný nie je ako byť sebecký. Byť neverný je činnosť, ktorú veľa ľudí vykonáva a ani si ju neuvedomujú.

Určite si poviete, ako je možné byť neverný, podvádzať a nevedieť o tom. K tejto téme som sa dostala tak trochu náhodou. Čítala som jednu knihu, na ktorej recenziu sa môžete tešiť už čoskoro. Aj keď ešte medzi tým vyjde jedna, lebo teraz toho dosť veľa čítam a nestíham poriadne písať. Ale späť k téme. Dosť ma naštvalo v tej knihe, keď postavy robili určité veci a zdalo sa im to v poriadku.

Veľa ľudí si myslí, že podvádza svojho frajera, frajerku iba vtedy ak medzi nimi  dôjde k pohlavnému styku, k sexu. Podľa mňa je hlúposť a nemyslím si to len ja. V jednom článku som čítala o novodobej, virtuálnej nevere. K tomu sa veľmi nebudem vyjadrovať, nie som na takéto veci expert, možno nižšie v článku. Takže vy hovoríte, že nevera je len keď dvaja ľudia spolu zdieľajú posteľ, jednu perinu a jeden vankúš. Ja si to nemyslím. Prečo ? To vám vysvetlím v nasledujúcich riadkoch.

Jedným z dôvodov je, že k tomuto fyzickému kontaktu nemusí dochádzať iba v posteli. Krásne sa dá zneužiť sprchovanie, deka pred kozubom, vaňa plná vody so sviečkami. Pre tých romantických, ale aj okolitá príroda či už v lese, alebo pri jazere. Rovnako môžeme hovoriť aj o rýchlovkách či jednorazovkách. Nikto nikdy netvrdil, že nevera musí byť opakované podvádzanie. Týmto chcem poukázať, že nevera má rôzne podoby a otvoriť bránu k mojím ďalším myšlienkam.

Ja tvrdím, že k nevere patria aj dotyky, bozky, objatia a kradmé pohľady. Viem, že so mnou nesúhlasíte. Ja vám to vysvetlím. Samotné objatie nič neznamená aj ja objímam svoju najlepšiu kamarátku, sestričku. Objať môžeme aj chlapa, naše city neostanú chladné a urobíme prvý krok. Jeden obyčajný bozk na líce, a tým odvážnejším to nebude stačiť, zaútočia na pery, a možno aj jazykom. Občasné stretnutie s objatiami a bozkami na privítanie a rozlúčku. Úprimne, ruku na srdce, ktorej z nás sa páči, keď sa  obzrie za inou. Ani jednej: Nehovoriac o vyššie napísaných slovách. Keby sa nejaká pokúsi dotknúť sa či pobozkať  nášho miláčika asi by sme jej vyškriabali oči. To isté platí pre pánov. Len pomyslenie, že by ich lásku mal v náručí niekto iný, tak im srdce puká bolesťou. A čo by im oni urobili, radšej nepíšem. Bola by som až príliš neslušná a ja taká nie som. Rovnako nás vedia z miery vyviesť aj esemesky či správy na facebooku od kolegyne, kamarátky, bývalej spolužiačky či tanečnej partnerky. Ničia nás aj obyčajné správy no keď nájdeme nejakú zamilovanú, vojde do nás viac ako sto čertov.

Moje veľké ďakujem patrí mojej jedinej sestričke Romi, ktorá mi pomohla s týmto článkom. Momentálne mám menšie obmedzenia komunikácie a slobody. Má to aj svetlé stránky, aspoň si pripomeniem, aké to je písať na papier. Ďakujem. Ďakujem ti Romi, že si mi to prepísala na počítači, ďakujem.

Skôr ako začnem písať by som asi mala mojich čitateľov oboznámiť s tým to pojmom, aj keď si myslím, že je to strata času, lebo sa tomuto názvu budem venovať v nasledujúcich riadkoch. Vlastne väčšinu článku, okrem pár možných odbočení a poďakovaniu, ktoré už teraz mám v hlave pri prvých slovách môjho dnešného umenia. Áno, umenia. Možno si to tak nemyslíte, ale aj písanie je umenie. Nie každý dokáže takto písať. Písať o svojich pocitoch, o svojich názoroch a podeliť sa o ne s ostatnými.

Egocentrizmus. Tento článok mi napadol, keď som ležala v posteli, krátko pred tým, ako som zaspala. Aj preto mám vždy po ruke mobil, alebo aspoň pero a papier, aby som si mohla aspoň do poznámky zapísať v skratke body, čo chcem písať. Možno si poviete, že som nemoderná, keď si poznámky píšem na papier, ale ja mám papiermi polepené asi všetky zošity okolo seba, lebo mi príde úžasná myšlienka na napísanie ďalšieho vzrušujúceho článku.

Ľudia postihnutý egocentrizmom si to, ale že vôbec neuvedomujú. Správajú sa k okoliu presne tak ako predtým. Nie je to žiadna ťažká diagnóza. Je to skôr utkvelá predstav, že celý svet sa točí iba okolo tej jednej osoby. Namýšľa si, že keby ona nebola, tak ani slnko nevyjde na rannú oblohu. Čo ani tak nie ej pravda, lebo to, že slnko každé ráno vstáva nemá nič s tým, kto každý žije na tejto planéte. Títo ľudia si namýšľajú, že všetko sa deje kvôli nim.

Myslia si, že sú stredom vesmíru a neuvedomujú si, že týmto svojím správaním ubližujú svojmu okoliu, svojim najbližším, a tým v konečnom dôsledku iba sami sebe. Čo ma privádza k ďalšiemu článku, ktorý bude na svete o pár dní. zaujímavé, ako sa dá počas jednej veci vymyslieť niečo iné. Aj preto som v minulosti prestala s písaním. Moje prvé pokusy začali asi medzi prvým a štvrtým ročníkom na základnej škole, no k tomu sa asi vrátim v histórii projektu na mojej stránke. Ak vás to zaujalo, tak si to prečítajte, po prečítaní tohto článku.

Možno aj ja som istým spôsobom egocentrická. Možno aj viac ako si to myslím. Ale by vedeli povedať moji blízky. Aj medzi mi sa nájde jeden egocentrický človek. Nebudem ho menovať, to je neslušné, no práve ta jediná osoba mi vnukla myšlienku písať tento článok. Aj napriek tomu chcem svoje poďakovanie vyjadriť inej osobe. Len preto asi lebo, by si táto osoba ešte viac o sebe namýšľala. Mám tu osobu veľmi rada, no niekedy mi veľmi, ale že veľmi lezie na nervy. Tým ako si myslí, že to ja ju potrebujem k svojej existencii, aj keď si myslím, že je to práve naopak. Naše nespočetné rozhovory by mohli tvoriť knihu. Knihu života, čo sme spolu prežili. Myslím, že keď bude toto čítať, určite bude vedieť, že to je o nej aj bez poďakovanie, pre túto inšpiráciu.

Myslím si, že sa nájde nie jedna osoba, čo sa v ňom bude hľadať. Ale verte mi, je len jedna. Egocentrizmus nie je choroba. Človek je len priveľmi zahľadený sám do seba. Nie žeby sa celé dni díval do zrkadla, to nie. To zas iná kapitola príbehu. Títo ľudia neobdivujú svoj zovňajšok. Pominuteľný zovňajšok. Vedie, že tú nebudú večne. Tak nejako obyčajne sa o seba starajú, nie veľa, nie málo. No o svojom osobnom živote si veľa nahovárajú. Veria, že práve pre to, že oni sú sa iným darí, nedarí. Im samým sa v istých oblastiach darí a v iných nie. Myslia si, že ich existencia ovplyvňuje všetko živé aj neživé na okolo. Chcela by som veriť, že to je tak. No za svoje šťastie či nešťastie si môže každý sám. Každý sme si strojcom svojho šťastia, nie niekto druhý. Tak ako aj inšpirácia. Nepramení z jednej osoby či krajiny, umelec môže a aj je inšpirovaný zo všetkých strán. Aj naše šťastie nás obklopuje zo všetkých strán. Strážme si náš chrbát.

Aj preto chcem poďakovať môjmu bratovi, bračekovi, Paťovi, ktorého nadovšetko ľúbim a chýbajú mi tie časy, keď sme sa dlho rozprávali pri ceste do školy. Bude to tým, že naše cesty do školy sa rozdelili a zmenili, už nechodíme na základnú. No aj napriek tomu sa niekedy pred spaním porozprávame o živote. A niekedy aj o mojich veľkolepých dielach ako je toto. Chcem ti Paťo poďakovať, že si môj brat, a že si mi pomohol nájsť ten správny názov pre tento článok. Veľké ďakujem ti. 

Viem, že ani toto nie je žiaden pocit, ale udivuje ma ľudská hlúposť a nedá mi to nepísať o nej. Každý deň ma prekvapí niečo iné. Či už nepoužiteľnosť niektorých neužitočných vecí, ktoré majú ľudia doma v pivniciach či na povale.  Teraz vám presne neviem povedať, čo všetko sa tam nachádza, ale do povedomia ma dostala jedna banalita. Banalita? Možno, áno. Dobre zhodneme sa, že to je banalita. Ale do tejto témy ma priviedla jedna banalita. Každý vie, že v lete sú najlepšie sandálky, balerínky, alebo žabky. Každý preferuje niečo iné aj ja. Som protikladom k mojej malej sestričke. Ide o niečo iné. Nedávno sa ku mne dostala informácie, aby som zabudla na moje milované žabky. Ako to mám spraviť? Tak že si zakúpim akési nálepky. Áno, nálepky.

Také čudné nálepky, čo si nalepíte na nohu, a tak povediac beháte po uliciach naboso. Áno naboso, lebo na nohu si už nič iné nedáte. Možno to je dobrý nápad, ale v reálnom živote si to neviem predstaviť. Ako by sato malo používať. A počítali s tým, že v lete zvykne aj pršať. Predstavte si, že idete takto mestom, zrazu sa zamračí a začne pršať, taký ten teplý, letný dážď, na ktorý sme zvyknutý. Neodlepia sa tie nálepky? Nepôjdete domov, už naozaj naboso? Čím si to na nohu prilepíte? Nie je to škodlivé? Pôjde to vôbec potom dole? Bude to veľmi bolieť, keď si ich budete dávať dole? Je tu toľko otázok, no kto nám dá na ne odpovede? Sama neviem či by som si ich kúpila.

Napadá mi ďalšia otázka. Sú odolné voči sklu? No ruku na srdce. Kto z nás už videl na ulici ležať aj niekoľko dní rozbité sklo? Ja ho vidím skoro stále. Aj keď sa snažím nestúpať naň, no niekedy sa to nedá. Jednoducho si ho nevšimneme. Neporežem sa, keď na to sklo stúpim. Predsa len ma tie žabky chránia viac. Alebo tenisky, keď ma už nôžky bolia zo žabiek.

Alebo z čoho sú vlastne tie nálepky vyrobené? Akú majú životnosť? Treba ich hneď vyhodiť? Asi áno. Ja by som to asi tak urobila. Nie je to v tomto prípade mrhanie peniazmi? Sme dostatočne bohatí na to, aby sme míňali každý týždeň peniaze na tie nálepky. Alebo ich je v balení ešte menej a musíme ich kupovať častejšie. Neviem, nemala som ich ani ich nechcem mať. Preto ich ani kupovať nebudem. Je to čistý blud. A nebudem míňať peniaze na niečo, čo v skutočnosti ani nepotrebujem. Myslím si, že po prečítaní tohto článku, budú mať rovnaký, alebo aspoň podobný názor všetci.

Nikomu nechcem nútiť moje myšlienky ani názory, len chcem poukázať na niektoré fakty v dnešnej spoločnosti. 

Je to veľmi ťažko pochopiteľné, ako môžem mlčať a svet mi rozumie. No rovnako, ako keď sa niečo pokazí a začne sa kaziť tých vecí viac, rovnako to je aj s tými dobrými správami. Myslím, že to každý pozná. Príjmu ma do dobrej práce, získam spriaznenú dušu, nájdem si životného partnera, otca mojich detí, oznámim rodine dobrú správu, že čakám dieťatko, prímu ma na vysokú školu, nádej v tráve štvorlístok.

Všetko sa to začne diať v rovnakú dobu. Všetko sa nám darí a vieme, že to takto malo byť. Nejako prirodzene sa usmievame na ľudí. Aj do nášho úsmevu sa zaľúbil ten náš princ. Možno nedošiel na bielom koni, ako v rozprávkach, no ten náš má hnedého. Áno, na hnedom, alebo možno aj na čiernom žrebcovi. No najvtipnejšie by bolo keby došiel na oslovi. Čo myslíte? Podľa mňa áno.

Chcem tým len povedať, že po dlhej temnej dobe sa konečne usmialo aj slniečko a je nám jedno, že nie všetko je úplne dokonalé, ale je to naše. Naše malé šťastie. Oči nám opäť žiaria a svet vie, že sme opäť spokojné a nič viac nám ku šťastiu nechýba. Iba sme. A to je to najdôležitejšie. Už neprežívame, ale žijeme. Do teraz nás pri živote držala jedna skutočnosť, no teraz už konečne vieme, čo je zmyslom nášho života. Oči sa nám smejú, celé žiarime, lebo sa máme na koho tešiť aj dnes večer. Ideme na večeru a prechádzku. Opäť sa budeme rozprávať a spoznávať. Pochválim sa ti ako mi to ide v škole či v práci. Že ma povýšili.

Stačí sa na mňa pozrieť a všetci dobre vedia, že prekypujem šťastím. Nemusím nič povedať a každý vie, že som šťastná. Zbytočné sú všetky slová. Mlčíme. Žiarime. Oči sa nám smejú. Úsmev na perách nám zdobí tvár. Šírime pozitívnu energiu medzi ostatných ľudí. Pozitívne ich ovplyvňujeme. Aj keď je naša kamarátka na tom pre zmenu zle, vieme, že sa teší s nami a naše šťastie jej pomáha. Nás samé nabíja do ďalšieho dňa, ale ja nášmu okoliu dávame nádej, že aj po daždivých dňoch bude dobre a vykukne slniečko.  Aj my sme boli v temnote. Niekde pod zemou zakopané, kde sme nevnímali či je deň, alebo noc. Poznáme to všetky.

Aj keď vieme, že šťastie je pominuteľné, užívame si terajšie krásne chvíle a chceme, aby to trvalo, čo najdlhšie. Tá eufória je neuveriteľná. Veľmi ľahko sa dá ňou nakaziť, no ešte ľahšie nás dokáže opustiť toto šťastie. To šťastie si na nás sadlo len na chvíľu, aby si mohlo sadnúť aj na našu kamarátku. Každý by ho chcel len pre seba, no nedá vlastniť dlhodobo a recept na šťastie neexistuje. Aspoň som ho nenašla. Ak ho niekto má, tak si ho prosím. Budem si ho variť každé ráno a večer. Rozdávať z neho aj mojim známi a kamarátom. Rodine a blízkym. Veď každý si zaslúži kúsok svojho šťastia.

Na mňa sa teraz to šťastie lepí nejako samo. Mám skvelého chlapa, vysoká už nie je len môj sen. Robím, čo ma baví. Píšem neprekonateľné články, aj keď ich čítajú asi len moji najbližší, no to mi nevadí. Aspoň im nimi dodávam silu do života, keď ju nikto iný nechce, ostane im viac. Chcem niekoho objať. Kto si príde po objatie? Len nie všetci naraz. Dobre? 

Kričím. Moje vnútro kričí. Kričí bolesťou a nespravodlivosťou v mojom živote a vo svete. Nesnažím sa to nijak zakrývať. Bolesť je veľká a ešte viac rastie, keď je na ňu človek sám. Kričím, no ozvena sa nevracia. Kričím, tam kde nie je nič počuť. Možno plačem na nesprávnom hrobe. Plačem a kričím. Chcem, aby ma počul celý svet, no hlas sa prederie mojím hrdlom k ústam, ale hláska nevydám. Kričím, ale nikto ma nemôže počuť.

Všetci to poznáme, keď sa nič nedarí a chceme, aby sa to čím skôr skončilo. Bojujeme s celým svetom aj sami so sebou. Všetky boje sú už dávno prehraté, aj keď sme ešte nezačali bojovať. Kričíme bolesťou, no svet nás nepočuje. Čo svet, ale ani naši najbližší nás nepočujú, alebo nás nechcú počuť. Snažíme sa im ukázať, ako nás to bolí, a že už viac nevládzeme. Kričíme, metáme rukami nohami, no nič nepomáha. Nádej je to posledné, čo nám ostáva, no len tak sa prizerať nie ej riešenie. Treba osud viať za pačesy a ukázať mu, kto je tu pánom.

Niekedy je príjemné len tak ležať, relaxovať a nechať sa unášať prúdom okolností, no nie dlho. Zlenivieme a bude nás to zožierať z vnútra. Život nám utečie pomedzi prsty, zistíme, že tridsiatka na krku, deti v nedohľadne ani potenciálny otec na obzore. Žiaden kariérny postup, možno ešte doma s rodičmi v horšom prípade nezamestnaní.

Toto je naša budúcnosť, keď sa nebudeme snažiť bojovať za malý kúsok miesta pod slnkom. Viem, mizerná predstava, ale takto skončíme. Teraz niečo po dvadsiatke sa nám rúca domček z karát, vzťah skončený so slzami v očiach. Doma nám nikto nerozumie, všetci chcú nejaké vysvetlenia. Prečo sa mi v škole nedarí, prečo nás neprijali na školu, prečo sme nespravili skúšku. No to, že plačeme každú noc a nespávame, na to sa nikto nepýta. A rozprávať, že plačeme pre lásku? To budeme radšej mlčať. Ani práca na obzore, každý je šťastní, len my trpíme. K tomu nás chytí nejaká choroba. Beznádej na obzore.

Práve vtedy kričíme. Keď sa nám nič nedarí, no aj tak nás nik nepočuje. Ani vlastná rodina, najlepší kamaráti či spriaznená duša. Vnútro sa nám trhá, horí a zemetrasenie zahrabáva posledný popol po neúspechu. S ním spojené ďalšie problémy, ktorým nie je konca kraja, no my sa musíme naučiť kráčať s bolesťou v srdci aj v duši. Stačí nám jediná osoba, ktorá by aspoň z diaľky počula naše výkriky bolesti a beznádeje. Možno dobrá čokoláda, ľudia, ktorým na nás záleží. Aspoň malé rozptýlenie a hromada času, no nikdy sa spoliehať len na čas. Niektoré veci len čas nevyrieši. Lásku možno áno, ale školu, prácu a zdravie nie. Nezatvárajme sa pred problémami.

Nič nie je také strašné ako sa na prvý pohľad zdá. Dnes je zamračené, no aj zajtra je deň. S novým dňom prichádza nádej na nové začiatky. Slnko bude svietiť, viem to. Len kričme, príde osoba, ktorá nás bude počuť, treba len trpezlivosť a hlasno kričať. Spoločnosť nás učí žiť rýchlo a zatvárať oči aj uši pred všetkým, no buďme pozorní a načúvajme svojmu srdcu a druhým ľuďom.

Viem, po dlhej dobe som sa opäť vrátila k pocitom. S týmto pocitom som sa v mojich myšlienkach pohrávala už skôr, no prišlo mi do toho veľa vecí, o ktorých som chcela a musela písať. Tieto letné dni sa míňajú tak rýchlo, už to nie je ako na jar, keď som začínala písať a bolo kopec času. Teraz chcem tráviť vonku a nestíham ani písať. No je to moja vášeň.

Túžba. Povedala by som, že je to určitý pocit, keď niečo veľmi chceme. Je to silnejšie ako obyčajné chcenie. Keď niečo chceme ideme si za tým, a keď to nevyjde kašleme na to. No keď po niečom túžime, skúšame to zas a znova. Často krát túžime po niekom, a v tom prípade ideme aj cez mŕtvoly. Rovnako ako aj ja. Tento pocit je mocnejší ako čokoľvek na svete. Jednoducho musíme dostať to, na čom nám tak veľmi záleží. Možno aj silnejší ako láska. Áno. Myslíte si, že píšem hlúposti, ale keď sa nad tým lepšie zamyslíme. Bez túžby nebola žiadna láska. A bez lásky by nebola žiadna túžba. No túžba je aj bez lásky, no určite sa vám stalo, že aj keď ste po uši zamilované, jednoducho túžite po jeho dotykoch. Chceme, aby sa nás dotýkal, aby bol hravý a prirodzený. Dravý a jemný zároveň. Živočíšny no s nohami na zemi, nie uletený v oblakoch.

Vravela som, že aj bez lásky túžime. Túžime po láske. Po milovanej osobe, ktorá by nás chápala, tešila sa s nami, plakala a verila, že bude lepšie. Túžime mať niečo, čo majú všetci okolo nás, len nás to nejako obchádza. Túžime milovať niekoho, kto bude nášmu srdcu blízky. Bezmyšlienkovito niekoho milovať. Hľadáme to pravého, beháme od slnka východu k slnka západu, no niekedy je priamo pred nami. Len sme do neho ešte nenarazili, aby sme si uvedomili, že tu bol stále. Zaslepuje nás túžba. Áno. Túžba nás zaslepuje. Ako? Veríme, hľadáme, nádejame sa, no nevidíme to podstatné. Toho, kto pri nás stál už dávno. No my ho berieme iba ako dobrého známeho či kamaráta.

Bol tu stále, možno sa len bojíme, že necíti to, čo aj my. Možno len nechceme stratiť dobrého kamaráta, a možno potajomky túžime presne po ňom. Len sa bojíme. Bojíme sa reakcie okolia.

To, čo ničí naše túžby je strach. Strach z ostatných ľudí. Bojíme sa, že nás nepochopia, že si na nás budú ukazovať prstom a ohovárať nás. Nájde sa len málo kto, kto je ochotný ukázať svetu, že sa nebojí. Povedala by som, že ženy sú v istom ohľade bojovnejšie. Veľa záleží aj od prostredia, v ktorom vyrastáme, ľudí, ktorými sa obklopujeme a názormi na svet.

Čakanie, najprirodzenejšia činnosť na svete. Najviac vykonávaná, no predsa tak zanedbávaná. Viem, poviete si ako ju zanedbávame? Nejde priamo, že ju zle vykonávame, ale neprikladáme jej taký význam, aký by sme mali. Každé čakanie berieme ako stratu času. Mali ho brať ako novú príležitosť, a nie ako niečo zlé. Čakanie, nám dáva možnosť spoznať nových ľudí, nové pocity, nové situácie a nové prostredie.

Všetci sme tak uponáhľaný, že každé jedno čakanie nám uberá čas a peniaze, lebo čas sú peniaze, ako povedal niekto veľmi múdry. No ja si myslím, že čas sa za peniaze kúpiť nedá. Čas strávený s kamarátmi, s ľuďmi, na ktorých nám tak veľmi záleží. Ten čas nám nikto a nič nevráti, no stačí tak málo pre pekné chvíle. Nemusíme ani míňať veľa peňazí, aby sme boli šťastní. Neočakávať veľa a dostať málo, lebo len keď očakávame málo dostaneme omnoho viac. Viac ako si zaslúžime. Ruku na srdce, komu sa ešte v živote nestalo, že by meškal. Jednoducho sa nedá všetko naplánovať, tak aby to vyšlo bez maličkých chýb. Rátame s tým, že oblečieme za  minút, no záhadne musíme spraviť ešte pár vecí, ktoré sa nedajú nechať na potom. Narýchlo sa potrieť opaľovacím krémom, utrieť rozliatu vodu, dať jesť havovi, alebo nájsť niečo na čom nie je fľak.

Rovnako sa každému určite stalo, že musel na niekoho čakať. Máme sa stretnúť o pol tretej. Je za päť pol a volá mi, prepáč, nestíham budem meškať desať minút. Je to prirodzené. Samozrejme čakáme aj dobré odôvodnenie, ako by to inak vyzeralo. Keby sme mu to len tak prepáčili. No my máme aspoň čas skočiť do potravín pre vodu, niečo sladké či malý darček. Dobre využitý čas čakania. Iste si poviete, stíham to? No a čo ak nie. Veď tá osoba mešká nie my. My sme tam boli na čas. Nebudeme sa nikomu prispôsobovať. A zákon schválnosti je, že bude meškať kus viac ako povedala.

Alebo len tak počúvať pesničky. Pozerať na ľudí a premýšľať odkiaľ príde. Zamyslieť sa a zavrieť oči pred svetom. Vidieť to, čo chceme a nie to čo sa deje. Zamyslieť sa a nevidieť čakanú osobu. Nie je na škodu niekedy sa zamyslieť nad vlastným svetom. Len tak z dlhej chvíle.

Čakanie je krásny spôsob zamyslieť sa nad našim životom. No len tak čakať na to, čo príde je mrhanie. Mrhanie nielen časom, ale aj príležitosťou. Našou budúcnosťou. Nečakajme na to, čo sa stane, na budúcnosť. Tvorme si svoju budúcnosť. Formujeme naše budúce ja už dnes. Nehľadajme v minulosti niečo, čo tam nikdy nebolo. Nečakajme na niečo, čo nikdy nepríde.

Choďme si za svojimi snami, nikdy sa ich nevzdávajme. Žiaden cieľ nie je tak vzdialený, aby nám naše sny nepomohli sa k nemu priblížiť a dosiahnuť ho. Snívajme a verme. 

Ďalší nie veľmi pocit, no mám takú čudnú potrebu o tom písať. Každý má inú predstavu, o tom, čo znamená byť zlý a chcela by som sa podeliť o moje myšlienky. Môže byť niekto zlý? Jednoznačná odpoveď. Každý sme niekedy zlí. No ide o to, ako to vníma okolie. Niekedy je niečo úplne v rámci s morálny aj ostatnými zásadami, no aj tak skončíme zlí. Inokedy sa zas bláznime a všetko je v poriadku. Zlí môžeme byť rôznymi spôsobmi.

Zlí sme, keď niekedy doma niečo nespravíme. Dostaneme od mamky krik, že prečo zas nič nerobíme. Ale to, že máme kopec iných priorít nikto nevidí. Potrebujeme aj iné veci robiť. Ako doma behať s vysávačom a utierať prach. Niekedy je dôležité sa aj učiť, robiť seminárne práce do školy a aj vypnúť. Trošilinku času potrebuje aj pre seba. Jednoducho len tak ležať na posteli, nemyslieť, počúvať pesničky a prehodnotiť svoje hodnoty. Rodinu, školu, kamarátov a milenca. Spapať čokoládu, skočiť na pivo, víno či niečo ostré.

Trosku si vypiť mimo našich hraníc. Zabaviť sa s ľuďmi, na ktorých nám záleží aj mimo alkoholu. Niekde na opekačke, fajne sa najesť a porozprávať sa. Povedať si celú históriu posledných dvoch týždňov. Rovnako sme zlí, keď si neurobíme čas na našich najbližších. Keď uprednostníme niekoho iného. Frajera pred kamarátkou, spriaznenou dušou. Milenca pred manželom. Brata pred chatou.

Stále sme zlí. Nech sa rozhodneme akokoľvek, vždy sa nájde človek, pre ktorého budeme zlí. Nejako je to v prírode, tak urobené, že nech sa snažíme akokoľvek veľmi, tak sa nájde nejaký nespokojný človek. Človek. Kamarát. Manžel. Milenec. Kamarátka. Veľmi sa snažíme nikomu neublížiť, no nedá sa to. Stále urobíme niekoho smutným, aj keď sa snažíme robiť hromadné stretnutia, zoznamovať ľudí s ľuďmi, aby sme mohli zabiť dve, tri muchy jednou ranou. No aj náš drahý má svoj okruh známych a z viacerých sa stanú aj naši dobrí známi. Veď to poznáme. Stačí, aby mal rovnaké zmýšľanie ako my. Podobne bláznivé nápady a je to vybavené. Veď prečo sa nám aj páči náš miláčik? Práve pre jeho myšlienkové pochody a jeho kamaráti ich majú podobné. Je tak veľmi pravdepodobné, že sa nám ich nápady budú tiež páčiť.

Zlí sme keď zabudneme na dôležité udalosti. Nevravím, že to musia byť hneď narodeniny, no istotne sa nám stane, že zabudneme, že sme mali niekam ísť. Niekoho ísť pozrieť, navštíviť a nepomôže nám v tom ani náš osobný diár, lebo je skoro celý prázdny na  nebudeme do neho čarbať jednu udalosť. Sme zlí. Sme zlí, keď niečo náhodou rozbijeme. Zlomíme, alebo rozlejeme. Vyčítajú nám, že sme nešikovní, no niekto s atak narodí. Narodí sa nešikovný. Už neovplyvníme. No môžeme ovplyvniť našu budúcnosť a snažiť sa byť dobrými ľuďmi, aj keď je to ťažké. Ja sa už snažím.