Žabo – myšie vojny
Neviem, či hneď každý vie, o čom chcem písať, ale dúfam, že sa mi to podarí dobre opísať v tomto článku. Posledné dni sa cítim, ako by som sa vrátila v minulosti. Boli časy, keď som si prežila tieto slávne žabo – myšie vojny. A mám pocit, že sa história opakuje.
Tieto vojny nie sú doslovné vojny, kde sa ľudia zabíjajú a strieľajú po sebe. Sú to len obyčajné hádky. Obyčajné, aké zvláštne slovo. Ale je to pravda na týchto hádkach nie je nič zvláštne. Nemajú nijakú skrytú podstatu. Žiadne hádky kvôli spoločnému bývaniu, rozhádzanom oblečení po celom byte či návšteve svokry. Nič také sa nedeje. Hmmm. Keď tak nad tým premýšľam a spätne si to čítam, tak myslím, že posledné dva body by tam hravo zapadali, lenže v mojom prípade ešte nič také neriešime. Ale bola by to sranda hádať sa s manželom o návšteve svokry. Presne toto je ten typ hádok.
Myslím si, že ej to dobrý začiatok pre môj článok. Presne hádka či a kedy príde svokra na návštevu. Je to opakujúci sa dej. Tieto návštevy. Dosť nepríjemný dej. Nie sme z neho dvakrát nadšení. Preto sa hádame. Jedna strana nechce, aby svokra prišla. Povedala by som, že je to väčšinou manžel, čo sa nemá rád so svokrou, ale podľa mňa sa pokojne môže stať, že si nesadne aj nevesta so svokrou. A tieto bezvýznamne naťahovačka o návštevách nemajú žiadnu hĺbku. No aj tak sa potom nejakú dobu nerozprávame, sme urazení a hneváme sa.
Obaja sme smutní, no nikto nechce povedať prepáč. A vlastne prečo, veď ja mám pravdu. Načo sem opäť chodí? Je nám dobre aj bez nej. Zase nám tu bude „pratať“ a urobí len väčší bodrel v kuchyni, a zase týždeň nič nebudem vedieť nájsť. Alebo zase niečo nevarím tak ako jeho mamička budem tá zlá, aj keď náš manžel si už zvykol na našu kuchyňu. Nehovoríme, že dobrý nápad zahodíme, ale keď niečo funguje dobre tak, ako to je, tak prečo to meniť? Samozrejme, ďalšie keci okolo toho a nakoniec sa s manželom po tejto návšteve ešte týždeň hneváme.
Tieto žabo – myšie vojny, sú vždy hádky na maličkostiach. Na nepodstatných veciach. Viem, na maličkostiach stojí svet a mali by sme si ich vážiť, no takého maličkosti v zlom svetle vedia narobiť viac škody ako úžitku. Hádame sa na banalitách, urážame sa pre slová, ktoré tak neboli myslené a nečakáme na vysvetlenia. Nepočúvame toho druhého a staviame si hlavu a našu pravdu. Vyťahujeme minulosť a poukazujeme na nezmysli. Hádame sa kvôli rodičom, nesplneným sľubom, zrušeným plánom, ignorancii a spackaným dňom, ktoré mali byť plné lásky.
Nevnímame to krásne. Strácame čas hlúposťami a potom si búchame hlavu o múr, že nás opustil/ opustila. No bolo nám za ťažko povedať prepáč, viac sa to nestane. Jeden múdry človek mi kedysi povedal, že žena má vždy pravdu. Nemyslím si, že žena má vždy pravdu, ale nebolo by od veci keby muž niekedy ustúpil a urobil prvý krok. A niekedy možno aj sklonil hlavu a dal žene za pravdu. Niekedy potrebuje len objať, to je všetko a zlá nálada je hneď preč.
Muži si myslia, že ženy sú komplikované stvorenia, no pravda je taká, že ich vnímanie je veľmi logické a problémy nie sú na jej strane, ale medzi nimi. Vo vzťahu sú vždy dvaja, a tak by sa k nim mali aj postaviť, keď prídu naozaj rozhodujúce otázky života a životnej cesty. Neničme sa maličkosťami a tešme sa na zajtrajšky. Budú možno temné, keď je dnes slnečno. A budú slnečné ak dnes prší a je zamračené. Život je sínusoida a učí nás porozumieť aj oblačným dňom. Neplytvajme energiou na žabo – myšie vojny. Asi toľko ponaučenia k dnešku, alebo hlavnej myšlienke dňa.