Vražda mojej sestry II.
Lucia sa zobudila až okolo obeda. Mohli si dovoliť prispať. Dnes mala školu až o druhej a iba jednu hodinu. Ošúpala, nakrájala a uvarila zemiaky. Z chladničky vybrala mäso s omáčkou odvčera, zobrala ho. Medzi tým si urobila kávu a aj do školy. Opila z kávy a prestrela na obed. Sadla si k jedlu, keď jej cinkla správa. Zbehla do obývačky po mobil. Nikdy ho nenecháva v izbe, kde spí. Radšej si natočí klasický budík, akoby ju mal v noci rušiť mobil. Nikdy si totiž nevypína wifi. Vzala si ho do kuchyne, položila vedľa taniera, začala jesť. Až keď sa najedla, prečítala si správu. Opäť jej písal policajt. Chcel vedieť ako večer. Neodpísala mu. Zbalila si veci do školy a odišla. V škole si odtrpela svoju hodinu, tvárila sa , že si robí poznámky. Nevnímala. Myšlienkami bola stále pri tom policajtovi. Uvažovala či s ním má ísť von. Po škole si kúpila tatranský päťdesiatdvojku. Vzala ju domov. Do pohárika si naliala tatranský a do pohára džús. Jablkový. Obrátila do seba pohárik a bez toho, aby ho zapila si naliala druhý, ktorý tiež skončil v jej útrobách. Až ten zapila, zapla si televízor a naladila hudobný kanál. Vyzliekla sa do spodného prádla a naliala si ďalší pohárik. Keď už bola v povznesenej nálade, zavolal jej fešák, policajt. Zdvihla mu, no neozvala sa. Po chvíli zložila. Policajt volal opäť, no ona už nezdvihla, lebo tancovala na stole. Policajt to bral ako zlé znamenie a sadol do auta. Zvonil u Lucii, no ona cez hudbu nepočula zvonček. Lucia sa po príchode nezamkla, takže si policajt poľahko otvoril. Len čo ho zbadala vo dverách, spadla. Utekal k nej. Vzal si ju do náručia, celý bez seba, že jej nič nie je, iba je trochu opitá. Vážne sa o ňu bál. Bál sa, že by jej mohol Rado ublížiť. Vzal ju na ruky a odniesol do postele. Vrátil sa zamknúť, pozhasínal a našiel ju sedieť v posteli. Uložil ju a sadol si k nej do postele. O chvíľu už bola k nemu pritúlená. Perami našla jeho pery a začala ho vyzliekať.
„Lucia! Nie.“ Ohriakol ju.
„Prečo?“
„Si opitá!“
„A čo to má s tým spoločné?“
„Nechceš to.“
„Chcem. Dobre viem, čo chcem.“
„A čo chceš?“
„Teba.“
„A preto si mi neodpísala?“
„Prepáč.“
„Prepáč, nevysvetlí tvoje správanie.“
„A čo by ho vysvetlilo ?“
„Teraz nič. Spi.“
„Nemôžem spať.“
„Ako to, že nemôžeš spať?“
„Chce sa mi tancovať.“
„Nemysli na to. Zavri oči.“
„A tiež si tu ty.“
„Čo so mnou?“
„Ponúkaš sa mi ako na striebornom podnose.“
„To som nechcel.“
„Ani ja.“ Objala ho . Pohladil ju po vlasoch a asi po hodine zaspala v policajtovom náručí.
Ráno ich zobudil budík o šiestej. Policajt sa preľakol, čo ho to budí. Lucia bola zvyknutá žúrovať s babami do hlbokej noci a ráno vstať do školy. Aj teraz sa vymenila z policajtovho zovretia, robila si kávu, raňajky, jedlo a čaj do školy. Dnes má školu až do večera. Naraňajkovala sa, zbalila si veci do koly, prikryla policajta, pohladila ho a odišla. Náhradný kľúč aj raňajky mu nechala na kuchynskej linke. Celý čas, čo bola v škole, bola nervózna. Policajt jej nedal o sebe vedieť. Večer, po škole išli zase von. Henka, Iva, Maťa, Sima a jej maličkosť. Je štvrtok, Zajtra nie je škola. Začal víkend. To znamená, že sa ide chlastať. Zašli do novootvoreného podniku, ktorý navrhla Maťa.