Vranov nad Topľou
Toto nebol jeden z tých typických výletov, ktoré začínajú ranným vstávaním. Tento výlet sme spáchali v jeden piatok. Bol to zaujímavý piatok, lebo deň predtým sme boli vonku a doma potom bolo veselo. V tento slnečný deň som sa stihla pohádať aj s mamkou, čítať knihu neisť behať, ako som nemala v pláne. Už je to pár dní, čo sa snažím behať a je to sranda.
Tento deň začal tak obyčajne ako všetky ostatné. Čítanie knihy a hádky sú na dennom poriadku. Nič nové pod slnkom. Deň zbehol pomerne rýchlo, keď človek číta, je veľmi pravdepodobné, že čas uletí ako voda. Zívam asi som malo spala. Dnes, keď píšem tento článok som toho veľa nenaspala, lebo som sa len včera, krátko pred polnocou dostala domov. Mohla by som povedať, že len dnes som sa dostala do postele.
Aj včerajší piatok zbehol veľmi rýchlo. Aj preto možno neviem veľmi čo písať. Mám v hlavy myšlienky, no nechcem nič uponáhľať. Chcem vás donútiť čítať. Áno, som zlá. Dobre. Obliekla som sa, pobrala som si pár vecí a vyrazila na stanicu. Tam sme sa mali stretnúť. Ako som už niekedy spomínala, nikdy necestujem sama. Iné to bolo cestovať do školy, keď som tam nikoho nepoznala, ale teraz sa snažím, aby ani cestou do školy som nešla sama.
V piatok poobede sme kúpili lístky na vlak. Raz sme prestúpili v Prešove. V prešovskom osobnom vlaku sme si mysleli, že umrieme počas cesty, taký bol plný. Našťastie sa všetko dobre skončilo a prežili sme to. V prvotnom pláne bolo navštíviť aj hrad vo Vranove, no nejako nevyšiel čas alebo sme mohli vyraziť skôr aj to je riešenie. Nakoniec sme sa zhodli, že to nie je naša posledná návšteva Vranova a určite sa sem ešte vrátime a pozrieme si ten hrad nabudúce. V tento deň padla otázka či každé mesto má svoj hra, alebo aspoň zrúcaniny. Podľa mňa má. Veď v minulosti, keď na nás útočili Tatári a Maďari, tak svoje víťazstvo mali až po dobití mesta. A do mesta sa mohli dostať len cez hradby. Preto si myslím, že každé mesto má nejakú opevnenú stavbu.
Cesto späť sme mali trochu viac problémov ako do Vranova. Na stanici nebola pani, čo predávala lístky. Mala pracovnú prestávku. To je v poriadku, ale my sme potrebovali lístky a keby sme na ňu čakali, tak by sme nestihli náš vlak. Nastúpili sme do vlaku s tým, že si lístky kúpime vo vlaku. Tu sme zažili opäť kopu zábavy, keď od nás pýtali nejaké kartičky. Ja som svoju pri sebe ani nemala a môj spolupáchateľ je mal nečitateľnú. Nakoniec sme si kúpili polovičné lístky. V Strážskom som prestúpila na vláčik do Košíc a v ňom som si kúpila ďalší lístok až domov. Musím poznamenať, že v prvom vlaku bol celkom milý sprievodca. Pekne mi vysvetlil, čo mám robiť, keď vystúpim z vlaku, kde mi príde ďalší. Nemôžem však pochváliť môjho druhého sprievodcu, ktorý až taký milý nebol. Veď keď som mu dala jedinú moju kartičku, čo som mala pri sebe, lebo je to môj základný cestovný doklad a povedala, že chcem polovičný do Košíc, tak asi nemám tú druhú kartičku na bezplatné cestovanie. Nevadí aspoň ma nevyhodili z vlaku.