Večera v meste
.jpg)
Možno, vás až tak nezaujíma môj osobný život, no keď sa mi stane nejaká kuriozita, tak sa o ňu chcem podeliť, nie len s mojou rodinou a známymi, ale s vami. Lebo aj vy ste pre mňa blízke osoby.
Ono ten deň bol hrozný už od začiatku. Ráno som nebola behať, lebo ma stále niečo škriabalo v hrdle a nechcela som, aby to bolo ešte horšie. Vstala som až okolo desiatej, čo nie je až tak zlé, lebo väčšinou tak vstávam. Spravila som ranné povinnosti a zapla si počítač, že idem písať články. Pustím si pesničky, lebo len s nimi viem tvoriť.
Mobil pri mne a striedavo pozerám do počítača a do mobilu, čo sa deje v našej skupine. Neviem, či som si to zaslúžila za moju poslednú poznámku, ale kamarátka povedal, že má nejaké vybavovačky a nemôže ísť von s nami. Zabolelo to, lebo už dlho sme sa nevideli a možno aj mojou zásluhou. Väčšinou mám tak trochu podrezaný jazyk a poviem všetko, čo mám na srdci.
Ale späť k tomu dňu. S priateľom sme chceli isť v ten deň na večeru, lebo sme už dlho nikde neboli a chcela som ho pre zmenu vidieť v košeli. No naše plány sme nezmenili. Aj preto, lebo sme doma nemali navarené, počítali sme s tým že pôjdeme do mesta sa najesť. Dohodli sme sa, že nabudúce a my sme pokračovali v plánoch. Po práci sme sa stretli. Ja a môj miláčik. Prechádzali sme sa mestom a hľadali reštauráciu, kde by sme sa najedli. Nakoniec niečo našli a objednali si. Prv sme si objednali niečo na pitie, nech nám dá čas, kým si vyberieme jedlo. Prezerali sme si jedálny lístok a som bola zdrvená, že tam nie je nič normálne. Opäť prišla čašníčka. Opýtala sa či sme si už vybrali. Ja ešte nie, ale môj spoločník si už vybral. Pri tej príležitosti nám priniesla aj džúsy, ktoré sme si objednali. Neviem či nepočula, čo chcem, ale priniesla mi úplne iný džús, ako som chcela. Nechala som to tak. Nebudem sa hádať a kaziť si krásny deň. I keď nebol až taký krásny, lebo od rána sa toho už dosť udialo, ale nenechala som si ho ešte viac pokaziť. Tak som bola ticho a hľadala si niečo na jedenie.
O chvíľu opäť prišla čašníčka. Ja som si už vybrala. Rozhodli sme sa ešte pre sladký dezert. Tak sme si objednali palacinky. Ja s ovocím a môj milý s nutelou. Povedala, že jedlo nám prinesie a potom palacinky. Tak sme boli spokojný. O chvíľu priniesla môjmu miláčikovi jedlo a mne nie. Čakám, čakám a nič. Hovorím mu, že on skôr doje ako mne donesú jedlo. Potom sme si robili srandu, že tie palacinky donesú skôr ako moje jedlo. Hovorila som mu, že ak s atak stane zdvihnem sa a odchádzam. Aj s atak stalo palacinky nám priniesli a moje jedlo nikde. Priateľ jej pripomenul, že sme si objednali aj jedlo. O chvíľu už bola opäť pri nás aj s mojim jedlom. Bola som už hladná ako vlk.
Priateľ začal jesť palacinky. Prvé, čo ho dostalo, bolo že náplň palaciniek bola iba v strede a po okrajoch nič nebolo. Druhá šok bol, keď zistil, že jeho palacinky sú s džemom a nie s nutelou. Môj šok boli tiež palacinky. Boli síce s ovocím, ale dnu bola nutela. Kameňom úrazu bola suma, ktorú zaplatil. Nejakých 42 eur. Čo je fakt, že och. Keď si predstavím, že v Tatrách sme sa najedli za 50 eur aj s vysokohorskou prirážkou. Zaplatili sme. Postavili sme sa. Ideme domov. Hovorím mu, už sem nikdy neprídeme. Táto jedna skúsenosť mi veľmi stačila, s tým že všetko poplietli. Priateľ tvrdil, že nie len tá čašníčka musela byť nová, ale ja kuchár, keď tak pokazil palacinky. Raz za čas ideme do mesta a vždy máme šťastie na personál.
PS: tento článok bol písaný ešte pred dovolenkou, čo sa aj udialo pred dovolenkou.