V láske nie sú víťazi
Dnes po dlhom čase prišla do práce aj naša kolegyňa. Bola chorá. A ja som nastúpila v tom čase, kým tam nebola. Takže dnes sme sa zoznámili. Mám z nej divný pocit. Myslí si, že je niečo viac a stále mi chce rozkazovať. Nechcem s ňou robiť. Čas strávený v práci spolu s ňou je neznesiteľný a strašne sa vlečie. Mám z nej pocit, že do rozhovoru so mnou sa musí nútiť.
Smenu končím neskoro večer. Popratám si u seba, idem sa prezliecť a domov. Doma ma čaká rozčítaná kniha. Pre zmenu som chcela vyskúšať hororovku. No veľmi sa mi nechce do jej čítania. Aj by som niečo navarila a natočila to, ale treba mi strihať ešte video. Spravím si zelený čaj a zapnem si počítač. Odpovedám na otázky svojich odberateľov a to ma nakopne strihať video. Aby bolo celé hotové a schopné svetu, tak som na ňom pracovala do pol tretej ráno. A vtedy som to aj uverejnila. Napísala som Floriánovi a ľahla do postele. Musím spať. Zajtra vstávam o ôsmej, vlastne už dne, aby som sa stretla so Sofiou.
„Ahoj Božka.“
„Jak sa máš Sofi?“
„Celkom fajn, a ty?“
„Ťažký život. Práca, Florián, moje kuchárske videá, vlastný byt. Mám pocit, že sa na mňa všetko valí“ sypem.
„No tak. Nemôže to byť až také hrozné, Božka.“
„ Ale je.“
„Tak mi o tom povedz viac.“
„Práca. Myslím, že sa v nej zbláznim. Kolegyňa mi robí také nervy.“
„Tá, Oľga?“
„Áno, tá.“
„Ešte stále ti nedá pokoj?“
„Nedá. Stále si myslí, že je niečo viac.“
„Tak ju ignoruj.“
„To aj robím.“
„A?“
„Stále si niečo nájde.“
„Tak to povedz vedúcej.“
„Nemôžem.“
„Prečo?“
„Som tam, dva týždne aj s cestou, ako by to vyzeralo, keby že sa idem sťažovať.“
„Normálne.“
„Sofi, nehnevaj sa, ale to nemôžem.“
„Prečo nie?“
„Musím vydržať. Tú prácu potrebujem.“
„Rozumiem ti.“
„Aspoň v niečom.“
„Aj ja by som potrebovala prácu.“
„Veď bývaš u rodičov.“
„Ale je to frustrujúce, sedieť doma na zadku a nič nerobiť.“
„Viem ako sa cítiš.“
Chvíľu sme sa ešte rozprávali pri káve. Počúvala som Sofiine starosti a po určitom čase mi to všetko začalo dávať zmysel. Náš život nemá zmysel, ak nepracujeme. Od narodenia sme boli predurčení na platcov daní. Obehli sme pár obchodov, nakúpili nové oblečenie a minuli pekné peniaze. Žena si musí občas urobiť radosť.
Domov som prišla až večer. Odstrihla som cenovky z oblečenia, hodila ho vyprať a napustila si vaňu. Urobila som si bublinkový kúpeľ na uvoľnenie. Po kúpeli som si sadla k počítaču, odpísala svojim obdivovateľom a načerpala novú energiu. Mnoho z nich mi navrhne nové typy na ďalšie videá. Poznačím si ich návrhy a začala som prehrabávať mojimi odbermi. Počúvam pesničky. Až zbadám, že je pol dvanástej a je čas spať. Zajtra vstávam do práce.
Ráno ako každé iné. Práca ma nebaví. Ranné vstávanie je otrasné. Deň sa vlečie. Poobede mi treba nakúpiť. Pozháňať nových odberateľov. Natočiť video, aby som to mohla strihať a najneskôr pozajtra vypustiť do sveta. Život aktívnej youtuberky je náročný a rýchly. Svet nečaká na video, videá čakajú na svet. Moje videá majú jednu výhodu. Doma je vždy navarené.
Z práci som prišla neskôr, ako som očakávala. Aj napriek tomu som naplnila chladničku, dala prať veci a pustila sa do nového videa. Jeho natáčanie mi zabralo hromadu času. Aspoň máme navarené tak na mesiac. Minimálne. Pri praní sa mi v hlave zrodil nápad. So Sofiou sme boli dávnejšie na romantickom filme. Nedávno sme k nemu čítali knihu. Bude mať pokračovanie v kine. Čo keby sme naň išli ? My všetci. Ja, Sofia, Anička, naša kamarátka z koncertov a ešte moje dve kamarátky z umeleckej školy. Ktorej sa tiež vo voľnom čase venujem. I keď toho času nie je tak veľa, ako by som chcela. Nápad? Skvelý. Zrealizovanie. Ťažšie. Realita ? Nemožné. Ako to zorganizovať? Keby sme išli len ja, Sofi a Anka, tak ok. Ale tie ďalšie dve poznám iba ja. Smutné.