Úprimnosť
Neviem posúdiť či som sa k tejto téme už vyjadrovala, bolo ich už pomerne dosť a ich počet stále rastie. Keď som už písala, tak sa ospravedlňujem za moje opakujúce sa myšlienky, a ak nie tak sa v pohodlí usaďte a ďalej čítajte. Úprimnosť. Vlastnosť, ktorú si ceníme asi najviac na svete, no len málo kto ňou bol obdarený. V radoch politikov, kriminálnikov, ale aj obyčajných ľudí sú neúprimný ľudia. Hoci každý chce počuť len pravdu, je veľmi ťažké pre človeka aj pravdu povedať. Klameme všetci. Či už sú to len malé klamstva. Kde si bol? Alebo väčšie na súdoch. Kde ste boli medzi jedenástou a pol druhou ráno.
Idem von a neviem kedy sa vrátim. Je asi najčastejšie klamstvo medzi mladými. Pravdaže vieme kedy sa vrátime, lenže keď to teraz povieme, tak hrozí, že sa nikam nedostaneme. Takže malé klamstvo je neškodné. Vlastne neklameme iba zamlčíme pravdu, no to by sme museli nepovedať nič. No to sa bežne stáva, že si naši rodičia sami domyslia s kým ideme, kedy sa vrátime, čo tam budeme robiť a podobné veci. Niekedy len prikývne, lebo sa nám nechce vysvetľovať, že ideme s niekým iným, alebo niekam inam.
Aj takéto malé prikývnutie je klamstvo. Nič nepovieme, len sa prizeráme a nakoniec súhlasíme s tým, čo povedal niekto druhý. Aj súhlas je istou formou klamstva. Aj keď sa ľudstvo akokoľvek snaží byť úprimné, všetko to začína pri malých klamstvách. Prečo sa čudujeme, že už malé deti klamú, keď ich rodičia nie sú o nič lepší. Prvé klamstvo, s ktorým sa deti stretávajú je, keď budeš dobrý/ dobrá Ježiško ti to prinesie. Aký Ježiško? Veď darčeky dávajú pod stromček rodičia. Nikto zázračný ani nadprirodzený neexistuje, kto by nosil deťom darčeky. Dávame si ich mi sami, lebo nám na seba záleží máme sa radi a chcem si urobiť radosť. Klamstva počúvame do detstva, tak čo sa čudujú, že im klameme pre zmenu my. Viem, nám to nedáva právo klamať ich, no toto nás naučili. Klamať našich milovaných. Povedať, čo nemyslíme vážne. Nerobí nám problém klamať kamarátov, rodinu blízkych či našu drahú polovičku.
Nepokladáme klamstvo za niečo zlé a nevhodné v našom každodennom živote. Bolí nás, keď sa dozvieme pravdu, potom čo nám daná osoba klamala, no sami ju klameme minimálne raz za týždeň. Či už dôvodom prečo niekam neisť, alebo vymýšľaním neexistujúcich vecí prečo tam ísť. Klameme prečo danú vec nemôžeme urobiť. Prečo sme to nestihli a prečo to nemôžeme urobiť v predpísanom čase. Všetko sú to len výhovorky.
Všetci chceme počuť pravdu. Naučme sa ju aj hovoriť. Neučme sa nehovoriť tie maličké klamstvá. Neklamne v budúcnosti naše deti. Neklamme našich rodičov, hovorme to, čo máme na srdci aj za cenu, že by to toho druhého mohlo raniť. Ako som už spomínala, radšej ublížiť dnes a trochu ako zajtra a veľmi. Dnešná pravda bolí menej ako zajtrajšie zistenie, že sme klamali. Uvedomme si, že od druhých chceme niečo, čo sami nerobíme. Prv sa naučme hovoriť pravdu my, a potom o nej poučujme druhých. Zmeňme prv seba až neskôr opravujme druhých. Neútočme na druhého za niečo, čo robíme aj my. Zmeňme seba.
Nechcem, aby ste menili vy seba. Začnem s tým ja. Dnešným dňom prestávam hovoriť malé a „neškodné“ klamstvá. Sľubujem. Kto sa ku mne pripojí?