Tvrdošín
Tento článok tak trochu nadväzuje na ten minulý. Lebo ono sa to všetko udialo v jeden deň. Cesta do Tvrdošína je trochu dlhšia, a keďže som ja výborný znalec cesty Košice – Leopoldov. Takže som si dovolila čítať počas cesty. Aj keď som najväčší milovník cestovania, akého poznám. Áno som skromná. Tak som si vytiahla knihu a čítala. Ani neviem či cestou tam alebo späť, ale asi späť, keď tak nad tým teraz premýšľam. Ono cesta späť je vždy dosť únavná a nečudo, že som si čítala, aby som si skrátila dlhú chvíľu.
Tvrdošín je mesto ako každé druhé, alebo ako každé tretie. Podľa toho, od ktorého konca počítame. Dobre zase raz píšem hlúposti. Ale naozaj nevšimla som si na tom meste nič výnimočné. Ono neviem či existuje také mesto, v ktorom by ma nenaštvali. Áno, aj tu ma naštvali a veľmi pekne. Človek si chce kúpiť spiatočné lístky a naštvú ma už len tým, že sa nedajú lístky kúpiť za peniaze na karte. To je akože čo toto za svet. Dobre to sme rozdýchať, vybrali peniaze a hor sa k registrácii. Kto my? Môj miláčik, moje alter ego a moja maličkosť.
Snažím sa spomenúť si, aké bolo v ten deň počasie. Uvažujem. Lebo chcem tento deň čo najlepšie zachytiť. Alebo možno len chcem niečo napísať, aby toho nebolo málo. A možno sa len na niečo hrám.
Dobre. Peniaze boli vybraté, ako som už spomenula, no začalo pekne pršať a mne naozaj bolo potrebné ísť kúpiť tie lístky. Najväčšia sranda bola, že som tie lístky aj tak kupovala asi pol hodinu. Prv kým som tomu pánovi za okienkom vysvetlila čo chcem, tak sa ma spýtal či chcem ísť hneď teraz vlakom. Samozrejme som povedala, že nie. A tak ma poslal preč, že musí ešte iných ľudí vyriešiť. Dobre som si povedala. No potom mi povie, že musí vypraviť vlak. No ďakujem pekne. To už stodvadsať voltov vo mne. Potom mi povie, že už nie sú bezplatné lístky. To ma poteší ešte viac. Samozrejme ironicky. Poviem mu, že to beriem a konečne už držím v ruke lístky pre nás všetkých.
A menší záver. Až na týchto pár malých nepríjemnosti to bol veľmi pekný výlet. Najdôležitejšie je, že som tam bola s mojim miláčikom. A že som si cestou domov mohla čítať knihu. A asi najlepšie bolo to, že som nemusela nikomu nič vysvetľovať. Ale to je už iný príbeh. Keď tak premýšľam, uvažujem či som písala o Spišskom hrade. Čo povie? Už som písala? Veľa vecí sa teraz udialo. To je pravda. Možno o nich bližšie v ďalšom článku. Zatiaľ sa lúčim. Pa.