Trochu morbídne
V deň, keď sa už nedalo nič zmeniť, lebo Garek Mábrik leží v bohato zdobenej truhle. Garek si za svojho života nahonobil dostatok financií na takýto krásny a bohatý pohreb. Všetci ľudia ho mali veľmi radi. Kam prišiel, tam rozdával svoje múdre rady. Chudobným pomáhal zbohatnúť, nešťastným pomáhal nájsť šťastie či pravú lásku. Býval v lesných chalúpkach a živil sa tým, čo mu dala príroda. Nikdy nikomu neublížil, nikoho neokradol, za svoje služby si nikdy nepýtal peniaze, no ľudia mu stále pár zlatiek dali. Bohatí mu dali aj za jeden či dva miešky. Nie žeby si Garek vyberal bohatých, ale nejako sa mu plietli pod nohy. Nešťastný sú predsa tí bohatí, ktorí nevedia, čo s peniazmi.
Svojich rad sa držal aj on sám a pamätal si ich na život a na smrť. Čo sa mu vlastne stalo aj osudným. Jedna jeho veľmi dobrá rada ho priviedla do hrobu. Mnohým ľuďom radil rozhýbať mozog, aby sa im viac darilo. Nie veľmi dobre sa mu darilo vysvetliť ako na to. Opisy sú niekedy veľmi ťažké, keď to sám človek nevyskúša. Nič pre Gareka nebolo nemožné. Sám na vlastnej koži si chcel vyskúšať, ako sa správne postarať o rozhýbanie mozgu. Čítal o tom veľa kníh a ich základe dával rady druhým, no sám to nikdy neskúšal. V uliciach miest sa povrávalo, že pred pár rokmi, keď bol Garek veľmi chorí, ležal v horúčkach na pokraji smrti, prišla a ním starena. Starena ho priviedla hypnózou do tranzu a podarilo a jej rozhýbať Garekov mozog. Sám Garek sa na to nepamätal, ani na to, že by bol tak vážne chorí. Možno ho starena pripravila aj o pamäť alebo to je len legenda.
No nič. Garek sa rozhodol, že vyskúša túto metódu. Veď jeho zverenci to tiež vyskúšali, nemôže sa mu predsa nič stať. Všetky doterajšie poznatky si rozmenil na drobné a uvažoval o nich ako o jednotlivých častiach celého procesu. V strede izby nakresli kruhy, ktoré sa pretínali a do ich spoločnej časti si sadol do tureckého sedu. Začal odriekavať modlitbu. Zavrel oči a len svojimi ostatnými zmyslami pociťoval, ako prúdi vzduch okolo neho. Pocítil, že pod sebou už necíti zem. Potvoril jedno oko a zistil, že sa vznáša nad zemou. Úspešne sa mu podarilo rozhýbať mozog. Normálne pri páde pocítil ako sa mu kýva. Pád na zem mu bol smrteľný. Preľakol sa, že sa vznáša a padol rovno na chrbát.
Ešte pred začiatkom toho experimentu si povedal, že to bude malina. Nič ťažké to predsa nie je. Jeho vnútorný hlas mu povedal, že to bude jahôdka. Čo ho pobavilo a vyčarilo mu to úsmev na perách.
V tých pár sekundách, keď padal sa mu začalo rozjasňovať a spomenul si na starenu, rozhýbavanie mozgu a všetko ostatné, čo bolo s tým spojené. Ten istý okamih sa mu všetko zahmlilo. Legendy vravia, že človek môže svoj mozog rozhýbať iba raz. Ak sa to však pokúsi urobiť znova, bude to jeho posledný pokus. Stalo sa toto aj Garekovi? Alebo si len vsugeroval, to o čom sa hovorilo v mestá a sám tomu napokon uveril? Mohol už raz rozhýbať mozog? Možno aj preto, dokázal rozdávať múdre rady. To sa však už nikdy nedozvieme.