Trebišov
Jedno z miest, ktoré som mala to šťastie navštíviť. Moje cestopisné články môžu existovať aj vďaka ľuďom okolo mňa, ktorí ma ťahajú po rôznych akciách a ja môžem písať. Ďakujem všetkým, tým čo majú so mnou trpezlivosť a nevadí im teperiť sa so mnou aj na druhý koniec republiky po ďalší článok. Ďakujem.
Takže úvodne formality máme za sebou a teraz k článku. Áno, možno som krutá, ale pre mňa je dôležité napísať kvalitný článok a tí, o ktorých hovorím dobre vedia, kto sú.
Zase to bol jeden z tých dní, kedy sme sa o tomto výlete mnoho rozprávali, ale ja som aj tak nakoniec zabudla, kam ideme a do poslednej chvíle to bolo pre mňa prekvapenie. Musím uznať, že Trebišov je krásne mestečko. Mestečko, nie mesto, lebo je veľmi malé. Jedna ulica a nič viac. No dobre nie len jedna ulica, ale nedá sa tam tak ľahko stratiť. Možno som len naviazaná na život vo veľkomeste a malé mestečka ma ohúria svojou jednoduchosťou. Aj napriek tomu, že je omnoho menšie ako Košice som tam krásne premrzla. Lebo to bolo len chvíľu po mojom sťahovaní a pri sebe som nemala toľko vecí na výber a ja som si zaumienila, že sa sťahujem v lete a teplé veci mi až tak veľmi netreba. Ako inak som sa prepočítala a potom som si udierala hlavu o stenu.
Musím uznať, že toto mestečko je nádherné aj večer. Veď preto som tam tak premrzla, lebo bol večer a vtedy je dosť chladno už.
Musím myslieť pozitívne. Neochorela som z toho. A videla som mesto aj inak ako cez deň, väčšina mojich výletov sa koná cez deň. Toto bola zmena. A ja zmeny vo svojom živote potrebujem. Potrebujem ich pre svoj život. No ani tento neskorší príchod nám nezabránil pozrieť si trebišovské múzeum. Mohli sme vidieť rôzne stroje na spracovanie hrozna na víno. Tiež poľnohospodárske nástroje, poľovnícku výstroj, ľanové dobové oblečenia a rôzne obrúsky. Samozrejme, som nemohla obísť ani výstavu pre dospelých, kde boli rôzne obrazy zobrazujúce ľudí v rôznych polohách. Vo vnútri múzea sa tiež nachádzala miniatúra múzea, ktoré sa múzeom stalo až neskôr, predtým slúžilo ako sídlo nejakému rodu, ale to si už teraz nespomeniem, že ktorému. Ale bola to zmena počuť príbehy z úst vrátnika, čo o výstavách nemá ani poňatia, ale podal to výborne.
Ešte taká malá pripomienka. Viete kedy zistíte, že ste starí? Keď uvidíte svoje detstvo vo výstavnej skrini v múzeu. Mne sa to presne stalo. Poznáte tie malé hry do ruky, so čierno-bielou obrazovkou, kde sme hrali také malé formule, čo sa obehovali. Dokopy tam bolo možno päť hier, n nám to stačilo. A tamagoči. Ako sme kŕmili naše zvieratko. Ono to tam je. Celé moje detstvo v jednej skrini. Naše prvé mobily, čo keď sme chceli napísať správ tak pre jedno písmenko sme museli jedno tlačidlo stlačiť aj trikrát.
A tak trochu nostalgie na koniec.