Ťažká dilema
Každý mal aspoň raz ťažkú dilemu. Ťažká dilema nie je, keď si žena nevie vybrať oblečenie na prvé rande. Viem oblečenie je dôležité, mnohokrát zaujme, no nie je dôležité, čo si žena oblečie, ale ako sa v tom cíti a hlavne či to oblečenie, čo si oblečie vyjadruje jej postoj, názory a jej charakter. Ak by ste mňa stretli na ulici, hneď zistíte, že som voľnomyšlienkarka.
Čo si obliecť ani nie je dilema. Menšou dilemou je keď sa má človek vo veku už dospelosti rozhodnúť, na akú vysokú školu pôjde. Pre niekoho to je hračka, niekto už od malička vie, čo chce robiť. No iní zas musia dlho rozmýšľať či sa na vysokú vôbec hodia. Jednoduché je dostať sa na vysokú, no omnoho ťažšie je tam ostať a dokončiť ju. Prístup vyučujúcich sa stále zhoršuje, deptajú vás pri každej príležitosti, dávajú vám samé úlohy navyše a nestíhate sa ani učiť na skúšky. Človek pod tlakom robí veľa chýb, no nájdu s aj výnimky, ktoré vedia pracovať len pod tlakom. Práve takého výnimky výška hľadá. Ľudí schopných robiť veci na počkanie, dokázať vyrobiť zázrak za jednu noc.
Dilema, o ktorej chcem rozprávať je dilema lásky. Túto dilemu poznáme z rôznych kníh a príbehov, kde chlap nemôže byť so svojou milovanou ženou, lebo mu to jeho postavenie nedovolí, je zasnúbená s iným, alebo niečo podobné. No toto sú dilemy z rozprávkových kníh. Pravé dilemy sú priamo za rohom. Niekedy aj žena môže mať dilemu, ktorého chlapa si vybrať. Jedného miluje a druhý by jej zniesol aj modré z neba, no ona na ňom hľadá len chyby, lebo v kútiku duše stála čaká na toho svojho. Možno aj vidí, čo ten robí, no cesta k jej srdcu je tŕnistá. A búchať na bránu treba poriadne, nie len tak slabo klopať. Niekedy treba aj kopnúť, lebo tá brána je už pekne dlho hrdzavá. Potrebuje nie len nový náter.
Láska je dilemy sama o sebe. Dilema, keď vám váš milý vystrojí niečo, s čím sa len ťažko dá zmieriť. Dilema. Dať mu druhú šancu. Dať mu ju, aj keď vieme, že nás raz sklamal. Môže to urobiť ešte raz. Spomenúť si na to všetko krásne, čo ste spolu prežili. Každá žena by si mala dať tú zradu na jednu misku váh a všetko to nádherné na druhú. Podľa toho čo je silnejšie, je rozhodnutie o to ťažšie. Dokázať sa zmieriť s odchodom milovanej osoby. Vedieť, že keď toto rozhodnutie vyslovíme, nie je cesty späť. Dokázať žiť s výčitkami svedomia. Samú seba hodiť do tej bezodnej jamy, z ktorej sa len ťažko vyškriabať.
Veriť, že sa zmení? Že to tak nemyslel? Že to bol len jeden prešľap? Dokázať mu odpustiť? Viem, odpustiť nie je ľahké, no nie nemožné. Uvedomiť si či pri ďalšej hádke budeme schopné mu to nevyčítať zas a znova. Vedieť urobiť hrubú čiaru za tým, čo bolo. Dokážeme spolu vychovávať dieťa, alebo deti? Neutečie hneď pri prvom probléme? Nenechá ma na všetko samú? Môžem mu dôverovať? Môže on dôverovať mne? Pretože nie vždy je chyba na mužovej strane. Často sme vinovaté my ženy. Dokážeme si priznať aj my chybu? Dokáže on nehádzať všetku špinu len na nás? Veľa mužov sa zbavuje zodpovednosti za svoje chyby. Nerobíme to niekedy aj my? Nechcem povedať, že jedni či druhí sú bez viny a vždy robia správne rozhodnutia, no dokážeme my ako ľudia priznať si chybu? Všetko je to o našich prešľapoch, a ako s nimi dokážeme žiť. Nikto nevie zaručiť, že sa tá chyba už nezopakuje, no dávame druhým slove, že sa budeme snažiť. Snažiť sa byť lepším človekom.
Chcem poďakovať mojej sestričke, ktorá mi dala inšpiráciu pre tento článok, lebo ona sama prechádza ťažkým obdobím. Romi ďakujem ti sestrička moja.