Tatry
Poriadne som sa ešte ani nespamätala z Prahy vydala som sa priamo do Tatier. Možno je to trochu čudné písať toľkom cestovaní, ale teraz som si ho dopriala viac ako dosť. Ľudia sú čudné stvorenia. Celý život šetria na niečo, o čom ani sami nevia. Robia od svitu do mrku. Ničia sa v práci, ktorá ich nebaví a nadávajú na ňu. Podľa mňa by mal človek robiť to, čo ho baví. Zarábať peniaze a užívať si ich kým je mladý, lebo potom si založí rodinu, bude mať deti a na to, aby bol blázon nezostane čas. Bude riešiť účty, školu a známky svojich detí, manžela či manželku. Vyhasnutú lásku. Domáce práce a všetko ostatné.
Cestujem, lebo si chcem užiť krásnych dvadsať tri rokov kým budem mať dvadsať štyri. Starneme každým dňom, a preto píšem o Tatrách.
Ráno som vstávala o päť dačo. Výlet bol dohodnutý deň predtým, aj keď takéto dohadovanie nemám rada, no nebolo kedy si nájsť v Prahe čas. Do Tatier chodím Väčšinou s mojou malou sestričkou, ako inak aj teraz som s ňou tam zavítala. Ako som spomínala vstala som päť dačo. Zobudila som sa až na tretí budík, lebo prvé dve sú len také preventívne, aby som vedela, že ešte môžem chvíľu ležať v posteli. Obliekla som si veci zo stoličky, no tričko som pohľadala v skrini. Zbalila ešte jednu mikinu vodu a mohla som ísť. Čakala na autobus a písala sestričke, že budem meškať, kým som vystúpila na stanici. Lebo sa mi nechcelo už od 5:15 stepovať na stanici a čakať kedy príde sestrička.
Zlenivela som. Kedysi som vždy bola všade prvá a ja som čakala na druhých. Odkedy žijem s Erikom, nalepili sa na mňa jeho návyky. No na knihu nikdy nezanevriem, aj keď on tvrdí, že kniha je zlo.
Zvítali sme sa, kúpili sme si lístky a nasadli do vlaku. Odviezli sme sa do stanice Popred – Tatry. Do Spišskej Novej Vsi sme sedeli, posledných pätnásť minút sme stáli, lebo tam mal niekto miestenku, no nám to nevadilo, nohy máme ešte mladé. V Poprade sme stáli na zlom nástupišti, a preto nám ušiel autobus. O pár minút nám išiel ďalší. Sestrička musela uznať, že je potrebné ma počúvať. Ja som jej vravela kam sa máme postaviť.
Vystúpili sme na Bielej vode a šliapali pešo asi tri hodiny. Cestou sme urobili hromadu fotiek. Hore sme sa najedli do prasknutia. Prešli sme sa okolo Zeleného plesa. Ochladilo sa a my sme zašli dnu ohriať sa a vypiť teplý čajík. Kým sme jedli písali sme správy, aby sa o nás naši nebáli.
Dole nám to trvalo menej ako ukazovala tabuľka a na zastávke sme si postáli. Cestou dole som dvakrát spadla. Raz na zadok a raz na všetky štyri. Bola to sranda, lebo keď som druhýkrát spadla, mala som slzy na krajíčku. Šok z pádu bol silnejší ako prvotná bolesť. V Košiciach nás chytil dážď, ktorému sme sa nejakým zázrakom v Tatrách vyhli. V Tatrách len zahrmelo, padli asi tri kvapky a bolo po daždi. Doma som si otvorila knihu, prečítala ďalších tridsať strán a išla spať. Dnes po mojich zážitkoch o nich píšem a idem ďalej čítať.
Aby som nezabudla musím byť aj trochu kritická, zabudli nám dať vopred zaplatené mlieko k haluškám, a keď som pýtala čaj, tá pani ma nenechala dohovoriť a dala mi len jeden čaj. Smutné. Na každom dni musí byť niečo pekné a niečo zlé, ako som si sama dokázala, keď som asi pred rokom alebo asi menej písala do zošita, čo v ten deň bolo zlé, a čo ma potešilo. Také plusy a mínusy toho dňa. Tento experiment trval jeden mesiac, aby mal nejakú váhu.