Tancujem
Jediné čomu sa okrem školy v poslednom čase venujem e tanec. Rada by som opäť behala, no všade je sneh. Pomaly sa roztápa a možno už o dva týždne začnem opäť. Kto vie? Uvedomila som si jedno, tanec je aj relax aj drina. Ako relax ho vnímam po ťažkom dni v škole, keď môžem konečne vypnúť a na nič nemyslieť. Klásť nohu pred nohu a neuvažovať, čo vlastne robím. Unášať sa hudbou, v duchu si pospevovať a sledovať môjho tanečného partnera. Ako drina sa tanec ukázal nie len počas skúškového obdobia, ale aj pri učení sa nových figúr a neustále komandovanie môjho partnera. On nevidí ako sa snažím. Za všetko ma len kritizuje. Pochvalu som nepočula, už ani nepamätám.
Dôležité však je, že moje úsilie nevyšlo na vnivoč. Neustále sa ponáhľanie na tréningy a stopovanie času v škole prinieslo zaslúžené ovocie. Síce sme ešte neboli na žiadnej verejnej súťaži, ale svoje čaro odhalilo aj mikulášske predstavenie.
Prezliekanie sa s ostatnými účinkujúcimi, opakovanie si krokov pred našim vystúpením, počiatočná tréma, čakanie a našich pár sekúnd slávy. Toto prináša tancovanie pred divákmi.
Ten pocit, keď len tak ťapkáte nožičkami, s tým že kroky sa vám zlievajú do jedného fajného guláša. Idete si svoje mimo rytmu a tam vzadu sedí jediná osoba, ktorá prišla kvôli vám.
Väčšinou to, čo sa mi najviac páči, je najťažšie pri tancovaní. A presne tak som do nedávna preklínal džajf. Viem. Nepíše sa tak, ale mne sa táto verzia toho slova páči. Dnes už pre mňa nie ej nočná mora ako vtedy na mikulášskom predstavení a mnoho dní pred tým. Teraz je len jeden z tancov, ktoré musím absolvovať a poriadne na ňom popracovať, lebo aj teraz je dosť náročný, i keď mnohým veciam už lepšie rozumiem.
Strašiakom sa stali iné tance. No za ten pocit na pódiu to stojí. Za ten potlesk, ktorý patrí nám všetkým tam hore. Krásny pocit. Myslím, že práve pre ten potlesk stále chcem tancovať. Asi by som to už vzdala. Hlavne keď som v ten deň počula pochvalu aj kritiku na svoju osobu. Pochvalu od môjho malého strážneho anjela tam v publiku a kritiku si zrejme viete domyslieť.
Najbližšie by som sa mala pred divákov postaviť na Valentína. Bojím sa. Kebyže tancujeme len latinu, tak nemám taký strach. V tom sa cítim ako ryba vo vode. Ale štandard je dnes kameňom úrazu. Ešte dopíšem tento článok, o ktorý ma poprosila moja spriaznená duša a môj anjel medzi divákmi a letím na ďalší tréning. Ďakujem ti za skvelý námet na článok.