Správajme sa ako dospelí
Určite si poviete, čo tým chcem povedať. Veď sme dospelí, nie sme deti. Máme povolené veci, ktoré deti robiť nemôžu. Môžeme si spraviť vodičský preukaz, môžeme si kúpiť auto, byt. Byť s našimi priateľmi, upiecť im koláč, osláviť s nimi narodeniny s pohárom vína v ruke. Áno, toto všetko nám dovoľuje náš vek. Vek osemnástich rokov, no správame sa aj na toľko?
Vek je len číslo, povedal zas niekto veľmi múdry. A súhlasím s ním. To že máme osemnásť ešte nič neznamená, keď sa správame ako malé deti. Aj keď sme tých spomínaných osemnásť ešte nemali, určite sme si v domácom kruhu rodiny dopriali pohárik alkoholu, alebo s priateľmi, čo už mali. Tatino nás nechal chvíľu šoférovať a podobné veci.
Dospelosť znamená prevziať zodpovednosť za svoje chyby. Vedieť, kedy sa môžeme trochu blázniť a zabávať, no aj to kedy treba byť vážny a zachovať si chladnú hlavu. S dospelosťou mnohokrát prichádza aj neplánované rodičovstvo. Sme mladí a chceme všetko vyskúšať. Máme za sebou nejaký ten pohárik alkoholu, ochutnali sme svoju prvú cigaretu a niektorí určite skúsili aj drogy. Tak prečo neskúsiť aj niečo iné. Niečo, čo nás robí dospelými. Chceme skúsiť akéto je byť s inou osobou. Chceme sa zblížiť s ľuďmi, na ktorých nám záleží. Ktorých milujeme. Chceme im dať niečo viac ako naším láskam doteraz.
Chceme byť dospelí, no správame sa ako malé deti. Deti, ktoré chcú všetko čo vidia. Alkohol, drogy aj sex. No dospejeme niekedy? Aj keď všetko toto skúsime, stále bude niečo, po čom budeme túžiť. Či už nejaké nové hračky do kuchyne, my ženy. Chlapci majú tiež slabosť pre iné hračky. Chlapci, čudné slove pre dospelákov, no my ženy vás tak rady označujeme, aj keď ste už dávno chlapmi. Chlapi, ktorý vedia, čo chcú na rozdiel od nás. Tvárime sa ako sveta znalé ženušky, no ráno ani nevieme, čo si obliecť, a pritom máme plnú skriňu oblečenia. Nedokážeme vyjadriť svoje pocity, a preto často plačeme. Myslíme si, že nás nikto nechápe a túžime len po objatí.
Správajme sa ako dospelí, rozprávajme sa o problémoch a nechovávajme sa pred nimi. Nezamykajme ich do skrinky, že veď to vyriešime neskôr. Áno, potrebujeme čas, aby sme nepovedali, čo budeme po zvyšok života ľutovať, no nenechávajme naše problémy dlho čakať. Naši rodičia nemali toľko času, keď sa rozhodovali či budú mať len jedno, alebo dve deti. Prijali to ako fakt. Naučili sa s tým žiť a milovať sa navzájom. Hľadáme výhovorky prečo nemôžeme toto, alebo tamto. Schovávame sa pred tým. My všetci mladí ľudia. Hľadáme pravdu na nesprávnych miestach. Chceme, aby nás okolie považovalo za dospelých a schopných sa sami za seba rozhodovať, no nechceme prijať zodpovednosť za svoje činy. Chceme niečo, no nesprávame sa tak. Chceme byť iný, no sme stále rovnako detinský. Chceme zmenu, no nič pre ňu nerobíme. Nadávame na všetkých, no sami sa len prizeráme. Prosím, rozhodnime sa, kým chceme byť, čo chceme od života. Nech nestrácajú nádej naši rodičia a naše okolie. Dajme im tú nádej, že aj my sa pomaly približuje k dospelému jedincovi.
Tvorovi, ktorý je schopný postarať sa o malé, živé stvorenie. Prispejme aj my k niečomu veľkému a krásnemu, ako je nový život.
Správajme sa tak, ako chceme, aby nás vnímalo okolie. Správajme sa na toľko, na koľko sa cítime ani menej ani viac.