Spišský hrad
Aj ten rok ako aj minulý a aj ten predchádzajúci som si zaumienila prejsť, čo najviac slovenských hradov. Možno to je trúfalé, ale chcem spoznať krajinu, v ktorej žijem. Je veľmi smutné, že veľa vecí zabúdame, hneď po dosiahnutí úspešnej známky a viac sa nevzdelávame v danej oblasti. Nemusím sa týrať a vedieť všetko, ale zdokonaľovať sa vo veciach, ktoré nás zaujímajú by sme mohli. Mať všeobecný prehľad o ekonomike, politike, ekológii či programovaní, filmoch, knihách, lietadlách a hlavne o našej rodnej krajine.
Aj ja som donedávna patrila k ľuďom, ktorý perfektne poznajú svoj byt, výborne poznajú svoju ulicu, dobré poznajú mestskú časť, v ktorej vyrástli. No o meste nemajú ani šajnu. Ledva vedia na aký spoj majú nastúpiť, aby sa dostali tak, kam potrebujú.
Tento výlet sa síce začal ešte za denného svetla, no kým sme sa dostali do dedinky Spišské podhradie a vyšliapali si cestu ku hradu, niečo to trvalo. A ku sme sa aj potúlali po okolí. Je tam nádherný výhľad a čerstvý vzduch. Odporúčam spraviť si tam zastávku. Pozrieť si hrad a oddýchnuť si.
Spišský hrad bol prvý, ktorý som videla večer, respektíve v noci. ďalší nový zážitok. Musím uznať, že ten hrad bol fascinujúci. I keď som sa trochu bála či tam na nás nečíha nejaký duch. Som trochu strachopud. Potme sme sa tam šmýkali na kameňoch, ale nikomu sa nič nestalo. Hrad bol úchvatný a starobylý. Vyšli sme aj do najvyššej veže na hrade. Áno, aj ja som ju absolvovala, no na pohľad pod seba som sa neodhodlala. Najhoršie bolo, že som sa nemala kde schovať pred výškou. Z veže pohľad na krajinu dole pod nami a ešte aj v strede veže bola taká jama, že odkiaľ sme prišli. Predo mnou výška, za mnou výška, nemala som kam ujsť. Schúlila som sa do náručia môjmu spoločníkovi na cestách.
S ním sa vždy cítim v bezpečí. Najväčšia sranda bola ako sa dostať domov do Košíc. Bolo už neskoro a žiadne normálne spoje nešli. Vlastne nešli už žiadne. Bolo to smutné. Mali sme len dve možnosti, buď si nájsť nejaké ubytovanie prečkať tam noc, alebo sa popýtať ďalších návštevníkov nočného hradu či by nás nevzali so sebou, a či nemajú cestu našim smerom.
Naša záchrana sa zjavila v odvoze domov. Domov sme sa dostali ešte pred polnocou, čo bol hotový zázrak. V ten deň rovno do postele a tešiť sa na ďalší výlet, ktorý podnikneme. Jediné, čo teraz viem, keď píšem tento článok je, že sa chcem na ten hrad ešte vrátiť a pozrieť si ho za denného svetla. No na tento výlet si už nájdem druhého parťáka či už partiu na dobrodružstvá. O tom tiež napíšem, ako inak veď moje posolstvo je písať.