Sobrance
Paradox je, že aj keď tam mám rodinu, musel prejsť rok aj dačo, aby som o tomto meste napísala článok. Možno to je tým, že chcem písať o všetkom, čo sa tam stalo. Nie nebojte sa nič zlé. Ani som nikomu neublížila. Ani mne nikto neublížil. Ale bola som tam kde patrím a vedela som, že tu môžem byť sama sebou. Som blázon, ktorý rád píše a spieva si tak nahlas, že ho počuje celý svet.
Dnes po prvý krát som tam nešla sama. Neviem či s tou osobou budem do konca svojho života, či s ním budem vychovávať svoje deti, neviem ani to, čo bude zajtra. No viem, čo cítim dnes a viem, že potrebujem jeho lásku. Preto som ho vzala ukázať mojej rodine. Ani nie ja, ale on povedal, že ma samú nikam nepustí, že ide so mnou. Tých pár dní sme zaradilo do nášho týždňa.
V Sobranciach už žije iba môj krstný, jeho som vždy mala rada. Aj keď asi nikdy nepochopí môj zmysel pre humor a ľahkovážne zmýšľanie. Dušu dieťaťa a srdce blázna.
Dokopy sme tam boli tri dni aj s cestou, no ďakujem za každú minútu, čo som s krstným. Už som prišla o dedka, viem, že tu nebudeme večne a chcem byť s ním, kým ešte máme tu možnosť. Prišli sme okolo obeda, nič sa nepýtal, prečo sme si vybrali taký čas. Vlastne aj ja sama v takom čase tam chodím. Pýtal sa, no nevyzvedal. Neťahal nás ráno z postele. Nechal nás nech sa zobudíme sami. Sám vstal skôr, aby nám kúpil na ráno niečo pod zub.
Po výdatných raňajkách nás vzal na výlet. Chceli sme ísť na Beňatinu, Morské oko aj malé. Hľadali sme jaskyňu a rozprávali sa. Ničoho som sa nemusela báť. Dávali na mňa pozor, aby sa mi nič nestalo. Obaja už zistili, že som trošku viac nešikovná a stále padám, nie len ja ale aj veci z mojich rúk. Obed sme mali vonku a na večeru sme si vzali niečo z chladničky. Krstný nás nechcel nechať hladných. Druhý deň sme vyrazili trochu neskôr, lebo som už nechcela svojho milého ťahať z postele, deň pred tým som pekne za to dostala vynadané. A vyhrážky, že mi nedá za to celú noc spať. Sľúbila som mu, že ho nechám spať a aj som to dodržala.
Druhý deň sme viac blúdili ako si užili pamiatky, no ja sa nesťažujem. Užili sme si cestu v aute. Aj keď som si myslela, že na tej dlhej skoro osem hodinovej ceste zaspím. Hľadali sme Tisu, hrady a zrúcaniny. Teraz uvažujem, že aj prvý deň sme videli hrad. Ja som povedala, že je to skôr zrúcanina.
Po večeroch som si čítala, nech mám o čom písať ďalšie články. Ďalší smer: Praha.