Smútok
Jeden z najsilnejších pocitov, ktoré človek zažíva keď mu je na nič. Človek si len pustí pesničky a ide ďalej. Toto je základný a najvýstižnejší opis smútku. Ale čo sa naozaj odohráva v našom vnútri?
Celé vnútro nám horí ohňom. Ohňom snahy zabudnutia, výčitiek a sklamania. Sklamania v ľudí ktorým sme tak bezhlavo dlhé roky dôverovali. Výčitky, lebo sme nedokázali pomôcť najbližším, keď to najviac potrebovali. A zabudnutia, pretože už nevládzeme myslieť na to, čo všetko zlé sa stalo. Snažíme sa zahrabať všetko, čo bolo a vytrhnúť si srdce z hrude, aby viac nesmútilo za človekom, ľuďmi, ktorý nám tak veľmi ublížili či odišli. Nedokážeme sa zmieriť s ich odchodom či už odišli z vlastnej vôle, alebo sme ich odohnali mi sami.
Smútok cítime, keď zomrie milovaná osoba, odcestuje dcéra či syn alebo manžel za lepšou prácou alebo školou. Smútok je veľmi prepojený s ďalšou silnou emócii, a to chýbanie. Majú veľa spoločných znakov, no nie sú to isté. Spoločné by som povedala, že chýbanie sprevádza smútok. Pretože bez smútku chýbanie nemôže existovať. Keď nám niekto chýba sme smutný. Nie je to len o smútku, ale o tom že chcem byť s tou osobou, lebo nám je s ňou dobre a jednoducho nám chýba. Naopak smútok bez chýbania „prežije“, človek nepotrebuje zažívať pocit chýbania a môže byť aj napriek tomu smutný.
Smutný, môže byť človek, keď sa mu niečo nepodarí tak, ako si to predstavoval. Napríklad keď si vysníva vysokú školu, na ktorú chce ísť silou mocou, no aj tak nespraví všetko na 120% a jednoducho sa tam nedostane. Alebo aj vydá 120% výkon no jednoducho ho nevezmú. Smútok nás nájde aj keď je niekomu blízkemu zle, leží v nemocnici alebo len dostal chrípku a mi mu nemôžeme, nedokážeme pomôcť. Môžeme sa iba tíško prizerať a trpieť spolu s ním. Povzbudzovať ho, že všetko bude dobré a nakoniec sa to obráti na dobré.
Smutný môžeme byť a hlavne deti, keď nedostanú presne tú hračku, ktorú si priali či na narodeniny, alebo na Vianoce. Deti prežívajú veľký smútok a sklamanie. Toto sklamanie ich síce pripraví do života, ale v tú chvíľu búchajú pästičkami a nerozumejú životu, aký ich ešte len čaká. Že prídu ozajstné problémy, pre ktoré nepostačí len búchať pästičkami a kopkať nožičkami, ale zaťať zuby a biť sa ďalej za spravodlivosť a vlastné šťastie.
Treba sa postaviť, keď sedíme na dne a premýšľame, čo ďalej. Najlepšie je postaviť sa na vlastné nohy, dupnúť si nôžkou a povedať ja to zvládnem. Síce som spadla už skoro z vrcholu, ale tentoraz to zvládnem a z hora si zakričím: „Nebojte sa aj vás ostatných tu čaká sladká odmena.“
Keď je človek na dne je na tom niečo pozitívne hlbšie sa už padnúť nedá, odtiaľ vedie len jedna cesta, a to cesta hore.
Aj keď sa vraví nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť aj horšie.
A ešte jedna pre zmenu realistická myšlienka. Život je ako húsenková dráha, raz sme hore a raz zase dole.