Smutné dni
Viem, že o smútku som už rozprávala a dosť obsiahlo. No pred pár dňami ma zasiahla smutná správa a človek ako ja, potrebuje písať. Aj keď na základnej a trochu aj na strednej škole za mňa práce písal brat. Teraz som sa v tom našla a písanie je mojim jediným liekom na bolesť. Na bolesť milovanej osoby. Myslím si, že každý z nás počas svojho možno nie až tak dlhého života sa musel navždy rozlúčiť s babkou či dedkom.
Všetok ten smútok naokolo, tá čierna, plačúci ľudia a kondolencie. Všetko to je tak emotívne, že sa neubránime a aj nám tečú slzy smútku. Opäť sa stretáva celá rodina, no všetci trúchlia nad stratou člena rodiny. Už to nikdy nebude také ako pred tým. To vieme. Smútime odo dňa, kedy sme sa to dozvedeli. Plačeme a nariekame. Vieme, že nášho blízkeho už neuvidíme, nikdy neobjímeme, nikdy nepovieme „ahoj“, nikdy sa na nás neusmeje, neurobí palacinky, aké vie len on.
Ten pocit, že sa už nikdy nebudeme rozprávať. Stáť pri truhle a pozerať sa na bezvládne telo človeka, ktorý ešte pred pád dňami či hodinami behal po dome. Nikdy sa nezastavil, nepoznal únavu, každému rád pomohol a nežiadal nič na oplátku. Vidieť ho tam ležať a vedieť, že mu nemôžeme pomôcť nás doháňa k ďalším slzám. Stáť tam a počúvať tie smútočné žalospevy. Prijímať úprimnú sústrasť a sledovať tých ľudí.
Úprimná sústrasť. Možno s nami súcitia, ale nevedia ako to bolí. Ako to môže byť úprimné? A možno s nami ani nesúcitia. Je to len zdvorilostná fráza, ktorú sa naučia a hovoria ju na pohreboch. Nič úprimné som z ich podania ruky necítila. Niektorí sa ani nepozreli do očí. Môže taký človek myslieť svoje slová úprimne? Neviem, čo si mám o tom myslieť. Stále som vo veľkom psychickom rozpoložení z posledných udalostí.
Táto smrť nás všetkých zasiahla neočakávane. Rozprávali sme sa a môj malý bratranec bol ešte cez víkend na návšteve. Všetko bolo v poriadku. Nikomu ani na um nezišlo, že by koniec mohol prísť tak rýchlo. Ja vysmiata a natešená z blížiacej sa školy. Krstný sa chystal na svoj výstup niekde v Indii, presne neviem kde. Všetci sme sa ako mávnutím čarovného prútika zhromaždili u nich doma. Nikto sa nepýtal, musím tak ísť? Už nie sme malé deti, ktorým treba vysvetľovať, čo sa stalo. Chápeme a rozumieme. Veríme a dúfame. Plačeme a modlíme sa. Smútime a hľadáme odpovede.
Smútime nie len tento jeden deň, ale odo dňa kedy sme sa to dozvedeli a smútime ešte niekoľko dní, týždňov i mesiacov potom. Bolí to. Bolí každá jedna spoločná spomienka. Chceme vrátiť čas. Ľutujeme dni, kedy sme mohli ešte pár dní s milovanou osobou stráviť, no my sme si našli niečo iné na prúcu. Samé výhovorky, ako hovorí jeden mne blízky človek, ktorého milujem.
Posledná myšlienka, o ktorú by som sa chcela podeliť je. Keď som prišla domov z pohrebu, som sa zamyslela, že pre niektorých ľudí to bol otec. Ako prežijem smrť mojej mamy? Zvládnem to? Bude to najväčšia rana v živote. Budem sa vedieť cez to niekedy preniesť? Tá bezmocnosť, ktorá istotne raz nastane, ma začala trápiť. Už na mňa nikdy nebude kričať, nikdy mi nepovie, že niečo robím zle, už ma nič nenaučí. Budem sama. Mám strach.