Školstvo (smutné)
Neviem čím to je, ale nech idem kamkoľvek, všade ma naštvú. A ako som zistila pri tejto krátkej vete, zabudla som písať. Smiešne. Nie zábavné. Je síce pravda, že som dlho nepísala, ale nie je to tak dlho ako som niečo potrebovala vybaviť. To, že na študijnom sú veľmi milí ľudia, som zistila už dávnejšie. Presnejšie pred dvoma rokmi, keď ma pekne nasrdili. To som ešte nepísala a nemohla som sa takto verejne sťažovať.
Ako to opísať. Potreboval som jedno tlačivo. Išla som si poň. Doma ho študujem a čo nezistím, že tam je po blud dokumentov, čo treba doložiť, že som stratená. Samozrejme to už bol štvrtok a v mojej hlavičke to bolo zafixované, že úradné hodiny majú len od pondelka do stredy, takže už nič z toho. Dni ubiehali a víkend nastal. Vystresovaná z prezentácie. Trocha. Myšlienky všade rozhádzané. Nové skúsenosti, z nového záujmu. Skúr z novej podpory partnera.
Takže si tam napochodujem v pondelok medzi 8:00 a 11:00, lebo takto by mali mať hodiny. Dôjdem tam. Nikde nikoho, tak si poviem. Mám šťastie. Chvíľu sa poprechádzam, či náhodou niekto nevyjde z dverí. Nikoho nevidím, tak sa rozhodnem. Naberiem odvahu a zaklopem. Nič sa nedeje. Zaklopem znova. Nič sa nedeje. Zrak mi padne na papier, na dverách. Konzultačné hodiny od 13:00. Myslela som, že ma trafí šľak. Človek si tam príde a ešte si dovolia zmeniť konzultačné hodiny. Snažila som sa rozdýchať to kým som došla do knižnice vrátiť knihu. Urobila som menšie nákupy a išla domov.
Vytočená do nepríčetnosti som písala s mojim životným partnerom. Upokojoval ma a vravel, že tam môžem ísť aj zajtra. Problém je ten, že som si nesfotila hodiny na dverách, takže do zajtra bolo ťažké.
Neznášam, keď veci nejdú podľa mojich plánov. Viem, že sa nedá mať celý život nalinajkovaný, ale mám rada veci pod kontrolou, keď ich môžem pevne držať v rukách. Toto vyznelo trochu dvoj zmyselne. Nevadí. Ja viem, čo tým myslím. Štvú ma hordy papierov. Čakanie v rade a odpoveď, ktorá znie „nie“. Nie, nie je pre mňa odpoveď.
Štve ma, keď na vysvetlenie jedného papiera musím čakať tri dni, aj tak sa nič nedozviem. Viem, že Slovensko je moja rodná vlasť, no spôsob ako sa k nám obyčajným občanom správajú, ma štve, hnevá a vytáča do nepríčetnosti. Mali by sme to zmeniť, nie musíme to zmeniť.