Rozprávka na dobrú noc
Kde bolo, tam bolo. Kde sa voda sypala a piesok sa lial, na zelenom vŕšku, obklopenom siedmimi riekami zámok stál. A v tom zámku žil jeden kráľovský pár. Boli už veľmi starí a nemali žiadne deti. Žiadneho následníka. Kráľ mal šedivú bradu dlhú asi až po obrovské brucho. V zámku totiž mali výborných kuchárov a niekedy sa v kuchyni motala aj jeho milovaná manželka, ktorej tvár zdobili vrásky. Vrásky hlboké ako sám život. No ani kráľa táto krása neobišla.
Každý rok sa oficiálne naobliekali a vydali priamo medzi svoj ľud. Pozdraviť ho. Ukázať, že im na nich naozaj záleží. Kráľovná si každoročne obliekala svoje modro červené šaty. Modré sťa nebo a červené ani víno. Jednoducho nádhera, ona aj tak preferovala radšej zelenú farbu. Už desiatky rokov sa snaží presvedčiť svojho manžela, kráľa, aby jednu z tých farieb nahradil zelenou. Žiaľ sa jej to ešte nepodarilo. Vraj tieto farby sú dedičstvom ich predkov. Nebolo by to fér, len tak z rozmaru ich nahradiť inými farbami. Je to niečo, podľa čoho ich ľudia tam vonku poznajú.
Kráľ sa obliekol do habitu rovnakých farieb. On na rozdiel od svojej manželky tieto farby miloval. Myslel si, že ich nosením si uctí svojich predkov. Vo voľnom čase obaja nosili oblečenie najrôznejších farieb a ich odtieňov.
Jednej vetristej noci sa kráľovi sníval sen. V tom sne vyšiel von cez kráľovskú bránu, preplavil rieku a plahočil sa hustým lesom. Kráľ nič nevidel, nič nepočul, šiel len za vôňou. Vôňou čerstvých jahôd. Každým krokom vôňa silnela. Na konci lesa sa nachádzala rozľahlá plantáž. Jahodová plantáž. Medzi touto plantážou a lesom nie je žiadna hranica. Les prirodzene prechádza do tejto plantáže. Preto sa môže na prvá pohľad zdať, akoby niektoré jahody patrili lesu a boli lesné jahody. Kde už bolo viac jahôd ako stromov to vyzeralo, že sú tam tie stromy nasilu. Jahody tam zbiera mladá slečna. Gaštanové vlasy jej vejú vo vetre. Vo vetre, ktorý ku kráľovi privial vôňu jahôd. Dievča je celkom nahé.
Slnko svieti, jahody rozvoniavajú a nahú dievča ich zbiera. Radosť žiť na tomto svete. Chýba už len potôčik, do ktorého by som to dievča sotil. A potom ju mohol osušiť. Dotýkať sa jej nádherného tela. Objímať, bozkávať a nikomu ju nedať. Nikdy ju nepustiť. Jediné čo ju ako tak zahaľuje, sú jej nádherné gaštanové vlasy až po pás. Zháňa sa dole po ďalšie jahody a jej vlasy odkryjú o čosi viac, ako by mali.
„Ehmmm. Mladá slečna.“ Dievča sa preľakne. V očiach má čistý strach a hrôzu. Z rúk púšťa košík s jahodami a beží do jaskyne. Jaskyne zlých trolov, ktorej sa každý bojí. Všetci ju obchádzajú na kilometre.
V ten okamih sa kráľ prebudil na jasné slova jahodovej vili. Nájdi to dievča a pomiluj ju poriadne, jej dieťa bude tvoje dieťa, jej dieťa bude kráľovnino dieťa, ona ti dá vytúženého potomka. Kráľ sa spolu s týmito slovami zobudil. Celý spotený a netušiac kde ju má hľadať, a čo to má znamenať. Pozrel sa na svoju manželku, pobozkal ju na čelo a išiel sa ovlažiť vodou. Len čo zo seba sňal perinu, našiel v posteli halúzku. Halúzku z lesa. Z toho lesa, ktorým v sne kráčal.