Protesty
Žijem Slovenskom a chcem mu pomôcť. Aj preto chodím na tieto pochody ako aj naposledy. Keď sme protestovali proti vláde. Neviem, ale ja sa vždy po nich cítim nejako lepšie. Viem, že je to možno trúfalé, ale som rad, že naše protesty pokračujú. Môžem sa aktívne zapájať na lepšom Slovensku. Som mladá a cítim potrebu niečo urobiť. Viem, v akej dobe žijem, kam nás priviedli naši poslanci. Vidím, čo sa deje v našej vláde. Sme svedkami brutálnych vrážd, ktoré dopustia naši poslanci. Nikdy sa toto nemalo stať, aby dvaja mladí ľudia prišli o život. Áno, je bežné, že ľudia zomierajú, aj mladí. Ale väčšinou je to ich vina, že sadnú za volant opití. My sme to dopustili. Lebo až po tejto hrôze sme začali konať. Nevideli sme čo sa deje vo vláde, nechceli sme to vidieť.
Možno sme si aj doma ponadávali na vládu, ale každý sedel doma na zadku a nič nerobil. Ani ja som nekonala inak. Chodila som s do školy ako aj ostatný študenti. Rodičia pracujú a nebránia mi v protestoch. Povedala by som, že ma aj podporujú. Aj zajtra sa chystám ísť do ulíc. Aj keď viem, že zodpovední sú hluchí a slepí. Nepočujú hlas ľudu, ku ktorému patrím aj ja. Nevidia tie tisícky ľudí na námestiach. Nevnímajú, že ich zmeny nepokladáme za dostatočné, lebo sa tým nič nevyriešilo a vieme, že v politike sa tým nič nezmenilo.
Chcem slušné Slovensko. Zleží mi na mojej budúcnosti, na budúcnosti mojich detí. Neželám si, aby zažili vládu, ktorej sme ja a moja generácia svedkami. Bojím sa, že je to beh na dlhú trať. Bojím sa, že to nedotiahneme do konca. Bojím a, že tým nič nedosiahneme. Prestávam dôverovať aj nášmu prezidentovi. Ako mohol prekuknúť túto hru, čo si na neho Fico pripravil. Je mi zle keď pozorujem, čo sa deje. Najviac ma trápi to, že sa aj ja snažím a vychádza to na vnivoč. Keby som doma sedela a nedarilo by sa dosiahnuť predčasné voľby budiš, lebo by som vedel, že to kvôli mne sa nedarí, lebo sedím doma. No takto ma to aj frustruje.
Snažím sa, hľadám si čas, robím si transparenty, už druhý je prichystaný na protest, no aj tak je naša snaha márna. Kričíme, no nik si nás nechce vypočuť. Búrime sa. Neviem, čo by im otvorilo oči. Asi keby sme sa všetci pobrali do Bratislavy a podpálili im ich „chajdu“. Verte tomu, že ak sa v najbližšej dobe niečo nezmení, ja pôjdem a podpálim im to tam. Nebaví ma len sa prizerať, ako sa nič nedeje. Uráža ma, že mi tu na námestiach stojíme v snehu, daždi a v zime, a nedokážeme zmeniť skutočnosti. Nedokážeme si ubrániť našu slobodu. Doslova nás bijú po hlavách a im sa dá, že kričíme ešte nám dajte. Milí poslanci ono to tak nie je.