Prievidza a Bojnice
Do Prievidze sme mali namierené ešte v apríli, no ako sa to niekedy stáva ľudia ochorejú a nemôžu niekam ísť. Takže môj pútnik na cestách sa musel zaobísť bezo mňa a v tomto čase navštívil viacero miest, z ktorých mi sľúbil články, ktoré by som mohla vydať za svoje. Žartujem. Uviedla by som zdroj týchto informácii, no veľmi som vám chcela priniesť zážitky z Prievidze, Trnavy a Zvolena. No aspoň sme zistili, že Bojnice sú celkom blízko pri Prievidzi. Ako sa hovorí: „Všetko zlé je na niečo dobré.“ V tomto prípade to platí.
Takže zase sme sa vybrali z miesta ničoho na výlet. Trepali sme sa až do Prievidze, aby sme sa nabalený a v daždi, ktorý nás zastihol v bojnickej Zoo trepali do Bojníc. Ale žartujem. Páčila sa mi tá menšia prechádzka. Najprv sme navštívili bojnický zámok. Trochu sme pred vstupom zmätkovali, lebo sme si zaplatili prehliadku bez sprievodcu a všetko bolo zavreté. Nikam sme sa nemohli dostať. Chceli sme už odísť. Potom jedna múdra oba si pozrela lístky a zistila, že prehliadka bude o 13:10. Toľko sme ešte vyčkali, lebo sme sa chceli dozvedieť, čo sa bude diať. Nakoniec sme si užili krásnu prehliadku aj s komentovaním.
Dali sme si ľadovú triešť a pokračovali v Dinoparku. Bol celkom malý oproti tomu, ktorý máme v Košiciach. Neviete niekto, prečo všetko porovnávam s Košicami? Asi to bude preto, že v Košiciach som vyrástla a poznám ich ako vlastnú dlaň. Akurát sa smejem, alebo som si spomenula na vzory, podľa ktorých skloňujeme. A tam sú dlaň a kosť. Ďalšie dve pre ženský rod sú žena a ulica, no mňa rozosmial tá dlaň. Asi som už prepracovaná, keď dnes už píšem štvrtý článok v rade.
Z Dinoparku sme išli do už spomínanej Zoo. Tu som videla prvýkrát slona a svojho druhého leva. Obišli sme asi polku Zoo, keď začalo pršať. V tomto čase nejako veľa pršalo. A preto sme si robili srandu, že tie dažďové mraky prenasledujú. Dnes keď píšem tento článok neprší a nepršalo už niekoľko dní.
Musím povedať, že v Prievidzi sú veľmi milí ľudia, čomu som neverila, kým som sa o tom nepresvedčila na vlastné oči. Prvým takým človekom bol vrátnik v Zoo, ktorý mám veľmi rád vysvetlil, ako sa dostaneme na autobus do Prievidze. Neskôr sme natrafili na milého taxikára, ktorý sa nás pýtal odkiaľ sme, čo robme, respektíve študujeme. Či naozaj na východe nič nie je, ako sa hovorí. Ďalších milých šudí sme stretli v hoteli v Prievidzi, kde sme prespali a išli ďalej na výlet. Povedal by som, že sme pokračovali do Gelnice, ale to už neviem s určitosťou povedať a tento článok má byť o Bojniciach a milých ľuďoch v Prievidzi. Dokončiť ho, dopísať poslednú bodku a hor sa na ďalší a zároveň posledný pre dnes.