Prešov
Pred pár dňami som navštívila Prešov. Možno sa vám to zdá divné, že píšem práve o Prešove, keď som Košičanka a Prešov, čo by kameňom dohodil. Bolo som tam už viac krát, no nikdy som tam nestrávila toľko času, aby som mohla objektívne zhodnotiť ľudí v meste aj samotné mesto. Vždy som ho videla len na skok alebo veľmi dávno, keď som ešte nepísala a nevedela, že sa vo mne skrýva táto vášeň, láska k písaniu.
Moje posledné skúsenosti s Prešovom vyzerali asi takto. Ráno som vstávala na prímačky na Prešovskú univerzitu. Vstávala som niečo pred piatou, aby som sa stihla vychystať a nerušene „vypadnúť“ z bytu. Kúpila som si lístky a hor sa za dobrodružstvom. Na môj údiv nám pristavili starý, komunistický osobáčik. Cesta bola pomerne krátka a plynula rýchlo.
Poznáte to, nové mesto. No nie veľmi nové ale vlakom som tam ešte nebola, takže nová skúsenosť. Dlhú dobu som šaškovala, kým som nabrala odvahu sa niekoho spýtať, akým spojom sa dostanem k filozofickej fakulte. Nakoniec som sa odhodlala a opýtala sa jednej staršej pani, ktorá mohla byť pokojne aj moja mamka. Zo zásady si vyberám starších ľudí, príde mi, že sú viac ľudský, lebo už majú niečo za sebou.
Tak a tak som si zistila od pár múdrych ľudí , ako sa tam dostať.
Ako na potvoru som po vystúpení z autobusu vošla do nesprávnej budovy. No ani tam ma nesklamali, prívetivá recepčná ma nasmerovala kade mám ísť. Aj keď sa trochu povypytovala odkiaľ som. No uznajte dievča z Košíc a nevyzná sa v takom malom meste ako je Prešov. No nič. Pri vstupe do ďalšej budovy som sa prv radšej uistila či som naozaj v tej správnej budove. S úľavou som si vydýchla, keď som zistila, že som na správnom mieste. Aj tu sa našla milá pani, ktorá mi povedala, kde nájdem svoju miestnosť na skúšky.
Veľmi ma znepokojovalo, koľko ľudí sa tiež hlási na môj odbor. Mala som veľké obavy z toho či to spravím. No všetky mraky zahnal jeden milí pán z komisie, čo na nás počas písomnej časti dozeral. Presne už neviem, čo mal na sebe oblečené, ale pôsobilo to upokojujúco a jeho hlas bol skoro až zamatový. Rozprával nám ako bude všetko prebiehať a upokojoval nás ako malé deti.
Aj pri ústnej časti sa ukázalo, že Prešovčania sú veľmi milí a tolerantní ľudia. Nechali ma rozprávať to, čo som ja uznala za vhodné a nekládli mi žiadne otázky na ktoré som nechcela odpovedať. A keď som si popýtala trochu času na opätovné prečítanie mojej úlohy nemali s tým žiaden problém. Cestou späť ma trochu zarazil sprievodca, ktorý bol na môj vkus trochu nevrlý a bez nálady. Na mojich cestách som spoznala celkom pekné množstvo sprievodcov a vždy boli milí a usmievaví. Ale on za to nemohol, možno mal len ťažký deň, rodinné problémy alebo sa len zle vyspal. Ani ja som vtedy nemala veľmi veľkú náladu sa zabávať.
Aj napriek týmto pozitívam by som týmto ľuďom niečo vytkla. Sú strašne nedochvíľni. Keď vás niekto nechá čakať hodinu a pol namiesto sľubovanej hodiny, tak to naozaj poteší. Ale inač som rada za tento malý výlet, hoci som toho veľa z mesta nevidela. Verím, že ešte budem mať kopu príležitostí sa tam vrátiť a niečo napísať aj o meste ako samotnom. Ďakujem ľuďom, ktorí tam so mnou nešli, lebo som sa stala o niečo viac samostatnejšou. Ďakujem.