Prepáč a ďakujem
Prepáč a ďakujem, dve tak obyčajné slová, ktorých význam zanikol pre mnohými rokmi. Nedivým sa, že ľudia ich nepoužívajú v tých správnych situáciách, veď ani nepoznajú ich pravý význam. Ja sama mám niekedy pocit, že ich používam aj vtedy keď nemám a nepoužívam, vtedy keď by som mala. Pre nás mladú generáciu, je veľmi ťažké vyjadriť ľútosť a pokoru. Pokoru? Žeby naozaj? Ďakujem ani neviem, kedy som ho od niekoho počula naposledy.
Áno, od môjho priateľa. Naposledy mi ďakoval za krásne prežitý deň. Pamätám si to, akoby to bolo včera, no ubehlo už pár dní od vtedy. Myslím si, že ďakujem bolo na mieste. Jeden druhému sme venovali svoj vzácny čas. No prečo som to jednoduché slovo nepovedala ja? Možno mi to prišlo ako samozrejmosť, že so mnou trávy svoj čas. A to je chyba, veci ktoré by sme mali brať ako samozrejmosť, ako napríklad, že keď niekoho milujeme, je tak trochu samozrejmosť, že nezbehne za druhou, no my v to len dúfame. Myslím si, že asi nič iné nie je samozrejmosťou. No mi berieme ako samozrejmosť, že nám manžel manželka navarí chutnú večer, prinesie domov peniaze, pôjde na nákup. No čo tak robiť niektoré veci spolu, alebo aspoň pochváliť, ako to pekne dnes stihol, stihla. Ako jej, jemu to dnes sluší. Poďakovať, že tu je vždy pre neho, pre ňu.
Raz to tak nebude, a to ďakujem už nikdy nebude vypočuté. Vážme si chvíle s milovanou osobou. Dávajme jej to patrične najavo, nehanbíme sa za svoje city. Veď čo je krajšie ako láska. Keď naša láska dostane nohy a začne robiť nezbedu. Behať po celom dome a upratovať. No aj vtedy je na mieste slovko ďakujem. Ďakujem, že si môjmu životu dala, dal zmysel. Ďakujem. Slovko tak triviálne, no počuť ho vždy poteší.
Ďakujem, len za to že mi človek niečo podá, keď na to nedočiahnem. Ďakujem, keď mi predavačka v obchode pomôže nájsť niečo, čo ja nevidím. Ďakujem, keď nás v mhdčke niekto pustí sadnúť si. Ďakujem, keď idem cez cestu a vodič ma pustí. Ďakujem, že môžem byť s tebou. Ďakujem. Ďakujem, že si. Ďakujem, slovíčko, ktoré sa tak ľahko vytratilo z našich úst.
Prepáč. Ďalšie nepoužívané slovo. No vieme jeho pravý význam? Ako máme používať niečo, čo ani nevieme, kedy použiť. Prepáč. Veľa ľudí, ho povie, keď tomu druhému zlomí srdce, no má to nejaký zmysel? Prepáč je na mieste, keď omylom spravíme, niečo, čo sme spraviť nechceli. Omylom niekomu stúpime na nohu, drgneme do človeka, lebo sme zamyslené. No zlomené srdce? Myslíme si, že to je náhoda? Že to tá druhá osoba tak nemyslela? Keď spravíme niečo, načo sme zabudli, lebo sme toho mali jednoducho veľa. Niečo som nedoniesla kamarátke? Dobre poviem prepáč. No zabudnúť na naše výročie svadby? Tam prepáč nepomôže. Je to dôležité pre oboch. Nie je nikdy napísané, že len muž môže zabudnúť. Aj ženy sú niekedy veľmi protivné a vedia ublížiť, a vtedy si myslia, že jedno prepáč to napraví.
Prepáč a ďakujem, hovorme prepáč, len vtedy keď to naozaj na mieste, neospravedlňujme sa, keď to nemyslíme úprimne, neospravedlňujme sa, keď to nie je naša chyba, no hlavne nehovorme prepáč, keď to slovko už nič nezmení na skutočnostiach. Ďakujem za všetko aj za maličkosti, lebo raz tu tá osoba nebude a už jej ďakujem nepovieme. Maličkosti tvoria svet a na to myslime. Ďakujem, že ma čítate.