Prečo mám pocit, že sa na mňa stále pozerá?
Myslím si, že to už zažil každý. A vopred sa chcem ospravedlniť ak veľa píšem o sebe, ale mám toľko nových podnetov, že mi nedá nepísať o nich a tiež viem, že medzi mojimi ľuďmi sa nájdu taký, čo si radšej prečítajú moje myšlienky a názory na danú problematiku ako moje recenzie. Chcem zachovať rovnováhu a písať o všetkom, čo by vás mohlo zaujímať. O sebe, o mojich názoroch na svet, ale aj odporučiť dobrú literatúru či film.
Ale späť k téme. Všetci to dobre poznáme zo školy či mestskej hromadnej dopravy, keď sa na nás stále niekto pozerá a my nepoznáme dôvod, že prečo. Jednoducho po každom keď k danej osobe zdvihneme zrak zazerá na nás. Mne sa to už dlho nestalo, lebo ako dobre vieme či nevieme , ja som dosť paranoidná a vždy mám pocit, že niekto za mnou ide, aj keď tam nikto nie je. No dnes to bolo naozaj čudné. Sedela som si na prednáške a môj obľúbený „profesor“ samozrejme nemá taký titul, no mne sa hodí k vysokoškolským vyučujúcim. Písali sme si dnes poznámky a po každom, keď som zdvihla zrak k prezentácii, aby som si prečítala, čo mám ďalej písať som mala pocit, že sa na mňa díva. Možno to bol len pocit, ale naozaj som si myslela, že sa na mňa pozerá, keď si píšem. Čudný pocit, pozerá sa na nás a my nerozumie prečo. Nechceme sa pýtať ani nič iné, len potichu trpíme a modlíme sa, aby sa hodina už skončila, alebo aby sa začal pozerať aj na niekoho iného. Potom sa poobzeráme po okolí či sa naozaj pozerá na nás. Či sa nepozerá na niekoho za nami či vedľa nás.
Zamýšľame sa, prečo by sa mohol pozerať práve na toho vedľa nás. Či je to jediný chalan v rade dievčat, alebo sa vyčleňuje niečím iným. Píšem si ďalej, keď rozpráva oplácam mu jeho láskavosť a dívam sa ja na neho. Nech si nemyslí, že túto hru bude hrať sám.
Usmievam sa pri písaní týchto riadkov. Čo všetko sa mi honí hlavou. Presne, som človek, ktorý chce byť výnimočný a učí sa hrať hry života. Aj táto zaujímavá prednáška bola jedna hra. Kto to vzdá skôr. Nakoniec z neho vyliezlo, že teraz vidno, kto ako píše. A že kolegyňa Balogová píše celkom rýchlo a sranda ju pozorovať. Nič iné v tom nebolo. Len obyčajný prieskum, kto ako rýchlo píše. No mne prišlo, že sa díva iba na mňa a on sa pozeral na všetkých, aj na ostatných.
Záhada sa vyriešila a ja si môžem ďalej spokojne žiť. Som zvedavá či sa aj o týždeň nájde niečo, prečo budem o ňom písať. Neviem, ale páči sa mi o ňom písať. Spomenula som ho aj v minulom článku, tak sa tešme, čo mi „vyvedie“ nabudúce a budem sa s tým chcieť s vami podeliť. Ďakujem za inšpiráciu môjmu okoliu, rodine a blízkym.