Precitnutie
Precitnutie, nie pocit skôr stav, do ktorého sa dostávame v určitých etapách života. Dnes chcem rozprávať o precitnutí do reality, a nie o precitnutí, že sme niečo našli. V konečnom dôsledku nájdeme samých seba a nie len niečo.
Prvotné precitnutie prežívame v období veľkej lásky. Keď sme až po uši zamilovaný a nevidíme nič iné len pána dokonalého. On ani nemusí byť dokonalý, len my ho tak vidíme. S úsmevom prehliadame jeho zlozvyky a nemorálne správanie. Je nám jedno, čo si o nás myslí či je s nami pre náš úsmev, vzdelanie, financie, alebo sa len cez nás chce dostať niekomu ďalšiemu. Veľmi rady robíme všetko, čo nám ta osoba poviem. Doslova skáčeme ako on píska. Príde deň, keď sa ráno vzbudíme a náš vyvolený už nebude taký dokonalý ako pred pár mesiacmi či rokmi. Začneme byť „podráždené“ nič sa nám nepáči a sme náladové. Všetko mu vyčítame a on s tým nie je spokojný, vznikajú rôzne hádky a škriepky, ktoré mnohokrát končia vzájomnou ignoráciou. Sú len dve cesty nájsť kompromis a nejako sa zmieriť s tým, že nikdy nebol dokonalý alebo zbaliť si všetky veci a urobiť hrubú čiaru za všetkým s vedomím, že to nasledujúce týždne a mesiace nebude med lízať. Musíme sa rozhodnúť či nám to za to stojí odísť a hľadať odznova pána dokonalého, alebo privrieť oči a trpieť jeho výstrelky. Ak sa rozhodneme pre možnosť odísť a hľadať šťastie inde sa dobrovoľne vnárame do smútku.
S ním prichádza aj druhá fáza precitnutia, ktorá nie je až taká bolestivá ako prvá. Smútok postupom času ustupuje a my opäť dokáže voľne dýchať. Pre niekoho to je len pár dní iný sa musí liečiť týždne a niekto aj mesiace. Dôležite je mať okolo seba správnych ľudí, neuzatvárať sa doma v izbe a dúfať, že to nejako prejde samo. Nikdy sa nič samo nevyrieši. V tomto stave nám vie oči otvoriť najlepšia kamarátka či sestra. Možno je to tá istá osoba, vďaka ktorej sme zistili, že ten idiot nestojí za nič. A pomáha nám neplakať celé tie noci. Vezme nás von a smaží sa nás rozveseliť. Nakoniec sa jej to podarí a my zistíme, že svet je naozaj nádherné miesto. Niekedy nám k tomu pomôže nové miesto, nový vzduch, kde tá osoba ešte nekráčala. Nový ľudia a nové pocty.
Toto všetko nám pomôže vymaniť sa z týchto daždivých dní a uvidieť slniečko. Žiadna čokoláda ani alkohol nezaženie tie pekné spomienky, ktoré nám vháňajú slzy do oči. Opäť sme schopné milovať celým srdcom, aj keď sa nám na začiatku zdalo, že to už nikdy nezvládneme. Opäť vyšlo slnko na našu oblohu a my vidíme svet v krajších farbách. Bezhlavo sa zamilujeme a nastúpime na tu nekončiacu jazdu v zábavnom parku, ktorá sa nazýva láska. Sme šťastné. Milujeme našu drahú polovičku a nebojíme sa s nim vstúpiť do manželstva. A až vtedy keď už je neskoro si uvedomíme, akú chybu sme urobili. Keď už nie je cesty späť a čakáme druhé dieťa alebo už je na svete.
Jedinou možnosťou je rozvod. A opäť sa vydať na cestu samoty s nádejou, že možno raz nájdeme toho pravého. Je to začarovaný kolotoč, z ktorého nevedie cesta von.
Život je boj a my sa musíme naučiť bojovať za svoje šťastie a šťastie našich detí a nakoniec zomierať s láskou v srdci.