Prázdnota
Myslím si, že každá z nás zažila ten pocit samoty. Prázdnoty, nie je obyčajná samota. Ten pocit je omnoho silnejší, mocnejší. Je to niečo medzi nebom a zemou. Je to bolesť. Zosilnená samota. Samota zosilnená bolesťou. To je prázdnota. Bolesť po strate milovanej osoby. Bolesť, že odišla a už ju nikdy neuvidíme. Pocit, akoby nám niekto ukradol to najcennejšie, čo sme kedy mali. Našu dušu. Tento pocit je presne o tom. Ako nám niekto ukradol dušu.
Viem, je to trochu nezmysel, ale keď ta osoba bola pre nás zmyslom života a teraz v ňom nie je, je to ťažké sa vyrovnať s realitou. Máme pocit, že nám chýba veľmi podstatná časť nášho ja. Naša duša. Je to taká bodavá bolesť pri srdci, ktorá sa šíri celým vnútrom. Šíri sa ako nejaká nákaza celým hrudníkom. Ničí všetko, čo jej príde do cesty. Bráni nám dýchať. Každý jeden nádych nás ukrutne bolí. Vraví sa, že srdce ej orgán, ktorý tele necítime, no keď je zlomené bolí najviac. Duša je niečo abstraktné, v čo veľa ľudí ani neverí, no keď niekto roztrhá našu dušu na márne kúsky bolí to miliónkrát viac. Stratíme kúsok seba. Nič už viac nemá zmysel. Len sa tak prechádzame po byte či dome. Premýšľame nad vlastnou existenciou. Nad vlastnou triviálnosťou a nepotrebnosťou pre tento svet.
Pýtame sa, kde sme spravili chybu. Ako by sa to dalo ešte napraviť. Nechceme predsa všetko stratiť. Až keď máme pocit, že sme stratili všetko, snažíme sa bojovať o to posledné, čo môžeme získať späť. Našu dušu. Niekedy nám dá život druhú šancu a inokedy sa musíme naučiť žiť s prázdnotou.
Ja som si prešla už oboma situáciami. Neviem, ktorá je horšia či ťažšia. V jednom je dobré, keď už nedostaneme šancu. Nemáme už čo viac pokaziť. No nasledujúce dni, týždne možno aj mesiace budú bolieť ukrutne. Keď dostaneme šancu, je to ako sa znova narodiť. Opäť sme celý, opäť sme to my. S malými jazvami na duši, ktoré vidí len ten, kto ich naozaj chce vidieť. S druhou šancou sme aj pod neustálim drobnohľadom, lebo sme si dali slovo, že rovnaké chyby už neurobíme ani jedna strana. Žijeme v neustálej kontrole a obavách či sa mu/ jej zase bude niečo nepáčiť. Dávame si pozor na každý náš krok až z toho šalieme a podvedome robíme tie isté chyby stále dookola. Nerobíme ich naschvál, no čím viac nás niekto sleduje a kontroluje naše slová, gestá a činy, tým viac chýb robíme. Nerobíme to naschvál, no zákon schválnosti je ten, že spravíme presný opak ako sa od nás očakáva, alebo aký by sme chceli.
Na záver príklad zo života. Ak veľmi chceme ísť na jednu školu, tak nás tam nevezmú. No ak si dávame prihlášky na dve školy a na oboch by sme chceli študovať, tak nás zoberú na obe. A my sa potom musíme rozhodnúť, na ktorú ísť. Je to smutné, no život, osud, karma či Boh s nami hrá nejakú hru, kde všetko je naopak. Verím, že raz zistíme pravý dôvod týchto udalostí. Prečo je všetko na hlavu postavené. Prečo sa dejú tieto naschvály, a prečo sme mali v živote stratiť jednu osobu. Možno aj sto, len preto aby sme našli tú s ktorou to naozaj bude mať zmysel.