Porušujeme pravidlá
Tento nápad vznikol ta trochu spontánne, keď som dnes išla domov, a tak trochu sa prebehla na električku. Všimli ste si, alebo ste sa zamysleli, kedy najčastejšie porušujeme pravidlá? Ja som sa nad tým veľmi nezamýšľala, no tak ma to osvietilo. Keď sme pod stresom. Keď sa niekam ponáhľame. Keď niečo veľmi chceme. Keď nám na niečom naozaj záleží. Robíme veci nesplniteľné a niekedy aj zakázané. Dnes sa mi to potvrdilo.
Z času na čas sa človek prebehne na električku v mojom prípade, ale často krát to je aj na autobus. Či už sa ponáhľame do školy na prednášku, alebo za milovanou osobou. Stáva sa, že sa musíme prebehnúť, lebo okolnosti to tak zariadili. V tú chvíľu je nám úplne jedno či ideme na červenú, alebo prechádzame tam, kde nie je priechod pre chodcov. Nevidíme blížiace sa auto, jednoducho sa vrhneme na cestu a dúfame, že sme na nej len my.
V tieto chvíle sa ukazuje aj naša logickosť. V bežných chvíľach úplne logicky mysliace bytosti, ale v tom momente úplne v inej galaxii. Všetci to dobre poznáme, keď si na tie dve sekundy sadneme v autobuse, kvôli jednej zastávke. Zabudnutie si mobilu, aj keď ho v skutočnosti len nevieme nájsť v tej čiernej diere a opakovaný návrat na miesta, kde sme v skutočnosti nemuseli byť. Opakujeme nevyhnutné činnosti.
Sme rozlietaný, a preto nestíhame. Snažíme sa robiť všetko naraz a zároveň nič. Robíme si veci po svojom a nakoniec to tak aj dopade. Riešime banality a na ozajstné problémy nemáme čas. Veľa ľudí nevie pod stresom pracovať. Ja som presný opak. Vedia to o mne všetci, čo ma poznajú a teraz aj ostatný.
Otázka pre školákov. Koľký z nás si píšu počas prednášok či hodín v škole na Facebook-u, esemeskujú, alebo sú iným spôsobom v spojení? Myslím si, že asi každý. A týmto porušujeme ďalšie pravidlo. Potajomky, alebo možno aj okato ťukáme do mobilu a je nám jedno, že nás vyučujúci, prednášajúci vidí. Pred niektorými máme rešpekt, pred inými zase nie.
Aj doma keď nám niečo povie mamka, tak si spravíme po svojom. Nerobíme, čo nám bolo nakázané. Vykrúcame sa z domácich povinností a opäť riešime banality. Čo si obliecť, ako si nalakovať nechty, budem mať dnes rozpustené vlasy, alebo s nimi budem niečo robiť? Ale v otázkach čo by som si dnes navarila, lebo verím, že si niekto z mojich čitateľov aj doma sám varí. Predpokladám, že niekto aj býva na internáte. Naozaj otázky prežitia, ktoré sú dôležité neriešime a nechávame to na náhodu.
Uf. Už nevládzem písať, dnes bol náročný deň. Asi týmto skončím, nech tu po sebe nenechám spúšť.