Poprad - Tatry
Dobre viem, že som tu bola už v lete, no neodolala som ani našim prekrásnym zasneženým Tatrám. No dobre chcela som vidieť ľadové sochy, lebo tie v Košiciach boli menej uspokojivé, ako som si myslela, že budú. Neviem, kedysi boli Košické sochy úplne iné. Bolo na čo sa pozerať, no teraz boli v Košiciach päť sôch aj s nápisom. Viem, nemôžem sa sťažovať, veď sochy z piesku prekonali naše očakávania. Jednoducho bol slabí rok a som zvedavá, čo si pre nás pripravia na budúcu zimu.
Ale k téme Popradu. Dalo by sa povedať, že Poprad je čo by kameňom dohodil. Vždy keď som išla domov z Nitry som vedela, že som už doma, keď sme boli v Poprade. Pre nás východniarov je Poprad akýsi záchranný maják, spojka s domovom. Prvý záblesk domova, keď sa vraciame z dlhej cesty zo západu.
Tento nádherný výlet sme naplánovali s mojou malou sestričkou Romi. Áno, viem, veľmi často ju spomínam v mojich článkoch, ale isté obdobie v mojom živote bola mojou dušou. Aj preto s ňou podnikám veľa výletov. Chcem jej byť oporou v jej ťažkých časoch. Podporujem ju ako kedysi ona mňa. Neviem, čo najbližšie naplánujeme, ale budem o tom určite písať. Aby sa každý aspoň so mnou preniesol na niektoré miesta. Poprad je jedno z najčarovnejších miest. Možno som to hovorila aj o Prešove, a že sa tam chcem ešte pozrieť. Každé mesto má niečo do seba. Tento výlet začal asi takto.
Romi? Vieš, minulý rok bol v Tatrách ľadový palác, možno tam je aj teraz a ja by som ho chcela vidieť, veď vieš, že v Košiciach neboli poriadne sochy. Dobre môžeme tam ísť. Romi niečo pozrela na internete a rozprávali sme sa, kedy by sme mohli ísť. Všetko sa dostalo do pohybu a jedno ráno mi Romi hovorí potrebujem tvoj ISIC. A ja že mám školu nemôžem ti ho dať, lebo sa nedostanem do školy. Akurát to bolo v období skúšok. Do niektorých budov sa dostaneme iba s kartou a v takej som mala skúšku. Nie Romi ja nemôžem. Prešiel deň a som jej dávala ISIC, s tým že mi ho vráti kým budem mať skúšku. Všetko dobre dopadlo a nasledujúci deň sme už mali v rukách naše lístky na vlak.
V deň D sme nastúpili do vlaku a vychutnávali prvý sneh tohto roku ešte v Košiciach. Bola nám riadna zima. To priznávam. Pri spomienke na ten deň ma aj teraz striasla zima. Neviem či mám studené ruky od tej spomienky, alebo od toho, že už od rána sedím pri počítači a niečo na ňom robím. Čím bližšie sme boli pri Tatrách, tým viac snehu bolo vonku. Medzi zastávku sme si urobili v Starom Smokovci. Odtiaľ sme išli pešo k sochám. Bola sranda. Spoznala som nových ľudí z Romaninej organizácie. Musím uznať, sú to milí ľudia.
Ne tom dni by som nič nemenila, trápi ma len, že ten deň skončil tak skoro. A bola sranda ísť ďalší deň na dve skúšky a ani jednu neurobiť. No aj také sa stáva. Ale na jednu som sa naozaj učila. No nevyšlo to v ten deň, musela som si obe zopakovať.