Osudové stretnutie – osobná výpoveď
Už sa vám niekedy stalo, že ste spoznali osobu, tak nezvyčajným spôsobom, že to nie je ani možné? Mne sa to podarilo. Bol to jeden krásny ešte skoro letný deň, bolo nádherne teplo a ja som si lakovala nechty na fialovo, moju obľúbenú farbu a chcela som, aby to vedel aj on. Že ju mám tak rada. A chystala som si šaty na naše prvé stretnutie.
Samozrejme jeden z nás nestíhal. A nebola som to ja. Dlho sa mi neozýval, a tak som mu napísala či na mňa zabudol. Odpoveď prišla okamžite, no takú by som nečakala. Keď sme sa konečne stretli, tak meškal asi päť minút. Dalo sa to čakať? Neviem. No v prvý okamih som vedela, že toto je chlap, ktorému dôverujem. Stačil mi jeden pohľad do jeho krásnych sivozelených očí. Vedela som, že sa z nich už nevymaním a ostanem ich otrokom na veky vekov.
Objala som ho ako dobrého kamaráta a vrhli sme sa naprieč mestom, niekam si sadnúť a dozvedieť sa o sebe viac. Sedeli sme s džbánom jahonády a rozprávali sa. Rozprávala som prevažne ja, trochu sa hanbil, ale ja tiež. Niekedy musíme ovládnuť strach z nových ľudí a pustiť do debaty aj keď to je ťažké.
Spravil pre mňa niečo neuveriteľné. Vzdal sa svojho tréningu, aby sa mohol so mnou stretnúť. Samozrejme som to v tú chvíľu netušila, povedal mi to až neskôr, keď sme sa lepšie spoznali. Lepšie spoznali. Mám pocit, že naše duše si to dohodli už dávno, len my sme čakali na správny okamžik. Myslím si a verím tomu, že keby som ho stretla skôr, všetko by dopadlo inak. Všetko bolo dokonale naplánované.
Len kvôli mne v ten deň nestihol vlak domov a musel na stanici čakať ďalšie dve hodiny na vlak, aby sa dostal domov. Čo povedal doma, prečo mešká neviem. Asi mi to nikdy nepovedal alebo som sa na to ani nepýtala. A možno som len jednoducho zabudla. Lebo veľmi ľahko zabúdam na veci, ktoré sa mi nezdajú byť veľmi dôležité, no tento príbeh je veľmi dôležitý a nechcem naň nikdy zabudnú. Chcem ho rozprávať naším deťom a potom vnúčatám, ako sa ich starí rodičia zoznámili. Aký to bol magický okamžik, a ako ma od vtedy nikdy nenechal ísť domov samú.
Aj napriek nezhodám ho stále milujem a viem, že sa na tom nikdy nič nezmení. Moje srdce si ho vybrala a bolo to tá najlepšia voľba, akú kedy urobilo.
Neľutujem, že som tomu chlapovi vtedy odpísala moje povestné cawki. Nevedela som vtedy či dokážem ešte niekoho milovať, no osud mi ukázal, že sa to dá. Vďačím mu za všetko. Moje levíčatko.