Nižná – Vyšná Myšľa
Po dlhom dohadovaní kam ísť, sme sa nakoniec zhodli. Po nezhodách, kedy vyraziť a plánovaní niečoho iného, lebo ráno o pol siedmej som nebola veľmi ochotná cestovať. Vzhľadom k tomu, že by som musela vstávať v podobnom čase, ako keď idem do práce na rannú zmenu. Chvíľami to vyzeralo, že nikam nepôjdeme. I keď som potrebovala vyvetrať hlavu a prísť na iné myšlienky. Ani teraz ešte nie sú najčistejšie a potrebovali by ešte nejaký výlet, ale už to je lepšie.
Tak všetko vybavené, odchod dohodnutý, isť spať a ráno na výlet. Odchod vlaku o desiatej. Vstávanie o deviatej. Relatívne v pohode. Kúpime lístky, kávu, rozprávame sa, kým čakáme na odchod vlaku.
Vo vlaku vedieme konverzáciu, a tak trochu pozabudneme vystúpiť. Plán bol vystúpiť v Nižnej Myšli. My sme si urobili výlet do Vyšnej. Nič zlé sa nestalo vystúpili sme na nasledujúcej zastávke. Prehodnotili naše možnosti a vybrali sa túru. Túra bola príjemná. Prebrali sme dôležité témy aj to, čo ma ťažilo najviac. Pár krát sme zle odbočili, ale to nie je nič nové s mojou orientáciou. Aj tak sme došli tam kde sme chceli.
Pokochali sme sa výhľadom, i keď hmlistým. Nevadí. Vedeli sme, čo nás čaká. Už v Košiciach bola hmla. No neodradilo nás to od malej túry. Potrebovali sme ju obe. Obe máme vlastné myšlienky.
Prekonávali sme vlastný strach, hlavne ja. Ako dobre vieme, bolím sa výšok. Čo už so mnou. Sama som si vybrala tento výlet. Fotili sme sa. Zamietli návrh ísť ešte nižšie k rieke. Čakali, kým odídu tamtí ľudia, nech sa môžeme v pokoji najesť a oddýchnuť.
Po načerpaní nových síl sme pokračovali v ceste. Náš nový cieľ bola Nižná Myšľa. Kráčať lesom, bola asi najväčšia sranda. Tu blato, sem tam sneh. Mláky a iné nástrahy. Najväčšia bola asi tá rieka. Ideme po ceste, nič, nič, stále cesta, a tu z čista jasna rieka. Akože čo to má znamenať? Žiaden most, žiadna lávka, nič iba rieka. Akože fu. To ma dostalo. Ako ďalej? Dobrá otázka. Otočiť sa, nájsť nejakú odbočku a ísť naokolo. Veď naokolo bližšie.
Kráčame cestou necestou, až sa akýmsi zázrakom vynoríme z lesa. Šťastní to ľudia. Preblesne mi mysľou v ten okamih. Hor sa na stanicu.
Prídeme tam a zase nič. Vlak nám ide o skoro dve hodiny. Čo teraz? Budeme tu čakať? Asi ťažko v tej zime. Plán B. Autobus. V pláne sem bola aj možnosť ísť autobusom. Pozrieme autobusy, ide asi tak o hodinu. To je už lepšie. Ešte nám treba nájsť zastávku a môžeme ísť šťastne domov.
Cesta autobusom trvala omnoho dlhšie ako cesta vlakom. I keď sme na autobus nastúpili o hodinu skôr, v Košiciach sme boli skoro na rovnako. Cesta autobusom päťdesiat dačo minút. Cesta vlakom pätnásť minút. Ale aspoň sme boli v teple a nemrzli sme.
Niektoré časti výletu sme nedomysleli dokonca, no to sa stáva. Nabudúce bude lepšie. Asi to bude tým, že dlho sme nikde neboli. Nevadí. Nabudúce ďalší článok z mojich ciest.
Vaša Patrícia