Nemilé prekvapenie
Myslím si, že každá z nás zažila už nejaké to nemilé prekvapenie. Každá si prešla určitým druhom pekla v minulosti. Každá milovala toho nesprávneho chlapa. A ten ju nemilo prekvapil. Aj ja som sa takto neraz zamilovala, zaľúbila. Niekedy je na celej situácii najhoršie to, že ste z rovnakého mesta, možno aj z jednej ulice. Po prebdených nociach si často hovoríme, je tak blízko, no predsa tak ďaleko. Je na dosah ruky, no i tak je svojou mysľou tak vzdialený tej našej, že si ani neuvedomuje, že my bývame len cez ulicu.
Nie je potom náhoda, že ho stretávame v autobuse, električke či len tak na ulici v meste, keď si s kamarátkou chceme urobiť pohodový večer a len tak sa zabaviť. Presne v tú chvíľu, keď sa cítime najšťastnejšie, sa objaví on. Zjaví sa z poza rohu. Prejde ulicou, alebo to najhoršie ide nám rovno oproti. Celý vysmiaty jak lečo. My sme do tej chvíli boli tiež vysmiate, možno aj viac ako lečo. Jeden pohľad na toho, kto nám zničil celý život, spálil nás na popol a zanechal v nás len bolesť a žiaľ. Vraví sa, že najlepším liekom je čas. Čas pomôže zahojiť všetky rany. No zahojí aj také rany, čo sa nám sústavne pripomínajú? Každý takýto pohľad do nás vryje novú ryhu obáv, pochybnosti a bolesti.
Neviem, ako rozchody vnímajú muži, no my ženy sme citlivé stvorenia. Aj tak si myslím, že sme na tom o mnoho horšie. Veď to poznáme, všetko nám ich pripomína. Tu sme boli vtedy, a tu zas vtedy. Toto bol jeho prvý darček pre mňa. Tu sme sa bláznili, minulé leto. A toto je tá pesnička, ktorou som sa liečila a môžem si ju pustiť znovu. Ťažké časy, čo viac poviem.
Ten šok, keď čakáme na stanici na spoj domov, všetko sa tak nejako čudne vyvíja, že nič nevychádza podľa plánov, všetko sa ruší a nič nie je tak, ako by sme chceli. Stojíme si tam čakáte na svoj spoj a vidíme, že ide nie ten náš tak sa trochu odstúpime, aby mohli nastúpiť tí, pre ktorých je tento spoj správny. Radšej čakám ja na zastávke, alebo pred nejakou budovou, kde sa mám s niekým stretnúť, akoby som mala zase meškať. Nemám rada, keď ľudia meškajú a ja musím na nich čakať. Preto sa snažím nikdy nemeškať. No niekedy sa to nedá. Veď to všetky dobre poznáme.
Tak som si tam stála, premýšľala ani neviem nad čím. A zrazu spoznám jedno dievča. Keď prezeráme niekoho profil, tak si veľmi ľahko zapamätáme jeho tvár. Videla som ju veľmi dobre. Možno stále len meter alebo dva odo mňa. Stála s nejakým chalanom. Nepripisovala som tomu žiaden význam, až kým sa neotočil. Spoznala som ho. Kedy si bol súčasťou mojej minulosti, no teraz ma ani nepozdraví ako dobrú známu. Neviem či si ma jeden z nich všimol, neriešim. Pôsobili skoro ako kamaráti. Možno aj boli. No predstava, aký som bola ja blázon a on sa možno len kamaráti s ňou. Bola nezrovnateľná. Som živel a oni pôsobili tak ani neviem nájsť správne slovo.
Vždy bolí keď stratíte dobrého kamaráta či kamarátku, pre pár nezhôd. Rovnako bolí rozchod s frajerom, ako aj strata dobrej kamarátky či kamaráta. Možno vám to príde čudné, no som si odjakživa lepšie rozumela s chalanmi ako s dievčatami. Veľa mojich známych a kamarátov sú chalani. Nevravím, že sa nenájde ani jedno dievča, no mnohé ma sklamali. Viem, že to nie je v pohlaví, je to v prioritách človeka a jeho charaktere či ho stratíme úplne, alebo aj po malých možno väčších nezhodách nás bude schopný aspoň pozdraviť. Nemí už s nami tráviť toľko času, čo kedysi, no jedno ahoj predsa človeka ešte nezabilo. Alebo poznáte taký prípad? Ja nie.
Napísané koncom mája 2015