Na vine sú hviezdy
Myslím si, že každému sa už niekedy dostala do ruky taká kniha, čo ho po prvých stránkach odradila od čítania. Či k nám prišla náhodou, alebo sme si ju vybrali sami, mali sem pocit, že dej tej knihy nás nemôže ničím prekvapiť. Možno sme si ju vybrali len kvôli autorovi. Už sme os neho niečo čítali a páčilo sa nám to, tak sme mu chceli dať ešte šancu.
Môj príbeh s touto knihou začínal presne tak isto. Prechádzala som sa po knižnici a hľadala nejakú knihu, čo ma zaujme obalom, nadpisom či stručným obsahom na zadnej časti. Tak nejako som si spomenula na Greena, od ktorého som už čítala dve knihy a vedela som aj o tejto jeho knihe. Dlhšiu dobu som si ju už chcela prečítať, no nebola nejako príležitosť. Greena mám rada, aj preto lebo v knihách popisuje život taký, aký je a neprikrášľuje si ho. Viem, mnohé jeho knihy končia smutne až tragicky. No aj toto je život. Uznávam mohla by nejaká jeho kniha končiť šťastne, no ešte som všetky nečítala. Možno sa aj taká nájde, čo končí šťastne.
Táto kniha ako jedna z mála kníh začína úvahou o smrti. Prečítate si prvý odsek a hneď tam je smrť. Už vtedy som tu knihu chcela položiť a nečítať. Trochu som sa hnevala, prečo hneď na začiatku jeho postava uvažuje o smrti. Keď zomrie hneď na začiatku, aký to bude mať dej?
Ani v tejto chvíli ma neopúšťala zvedavosť, čo sa bude diať ďalej, ako to má autor prešpekulované. Musím povedať, že som veľmi zvedavý človek. Možno tým už niektorým ľuďom leziem na nervy, no som taká. Tak som si opäť sadlo do svojej postele a pokračovala v čítaní.
Hazel je mladé dievča, ktorému diagnostikovali rakovinu. V podstate je ešte dieťa, nemá ani osemnásť. Je jedináčik, býva so svojimi rodičmi a myslí si, že im robí iba samé starosti. Samozrejme to tak nie je. Každá matka miluje svoje dieťa, nech sa deje čokoľvek.
Hazel chodí do podpornej skupiny, kde sa stretávajú s rakovinou, aby sa podelili o svoje starosti, ale aj radosti. Tu spozná Gusa. Gus už síce prekonal svoju rakovinu, no prišiel podporiť svojho kamaráta v ťažkých časoch, keď má prísť aj o druhé oko. Počas celého sedenia hľadí na Hazel, akoby videl ducha. Ducha svojej mŕtvej priateľky. Postupom času sa spoznávajú a zisťujú, že jeden druhého ľúbia. Sú mladí, sú chorí a preto robia všetko, čo im život ponúka.
Teraz už presne neviem či počas ich výletu do Amsterdamu, alebo až po ňom sa Gus prizná, že sa mu rakovina vrátila a postupne zomiera. Gus to už vedel dlhšie, no nechcel tým Hazel raniť. Hviezdy či osud im nedoprial byť spolu a zostarnúť. Jeden z nich svoj boj prehral predčasne.
Odporúčam prečítať si, ja si pozriem aj film, no neviem kedy mi povinnosti dovolia. Od kedy som čítala túto knihu sa viac zamýšľam nad vlastnou smrťou. Viem, že ani ja nie som nesmrteľná. Najviac by som chcela, aby ľudia po mojej smrti nesmútili za mnou. Rada by som im tu niečo nechala, kúsok seba, aby som bola vždy s nimi. Ešte neviem, čo to bude, no pomaličky začnem premýšľať, lebo ako Green popisuje v knihe, človek nikdy nemôže vedieť, čo očakávať od života.