Mŕtva duša
Viem, že už som písala dosť veľa článkov o smútku, chýbaní a iných témach. Moja posledná spoveď pola o dýke v srdci. Posledné dni a týždne bojujem sama so sebou aj s celým svetom. Cítim tú bolesť. Cítim ju v srdci. Nie je to taká bolesť, že by mi niekto prebodol srdce. Je to skôr bolesť, bolesť straty celého srdca. Ľadová bolesť. Bolesť ľadovej ruky, ktorá sa nebála a vytrhla ho. Ostal len chlad a ľad. Srdce je orgán, ktorý v tele necítime, no keď je zlomené bolí najviac. A prísť o srdce bolí miliónkrát viac.
Srdce je jedna vec, no mať pocit stratenej duše. Ani nie tak stratenej. Myslím si, že aj ju tá ľadová ruka vytrhla a ostalo len prázdno. Prázdno, ktoré bolí o to viac, lebo bez duše sa nedá žiť. Doma sa len tak potulujem po izbách. Je na to nejaký liek? Myslím, že áno. Viem, že srdce opäť vyrastie a nejakým neuveriteľným zázrakom k sebe zláka aj dušu. A dokáže opäť milovať. Chce sa mi plakať. Viem, že mi to nepomôže. Plač je krv duše. Moja duša bola zavraždená, a keď plačem, tak len nechávam svoju dušu vykrvácať.
Viem, že už je preč a nikdy sa nevráti. Bolí to. Bolí ten pocit, že už nič nebude ako pred tým. Bolí ma myšlienka, že sa nestane nič z našich plánov. Bolí ma minulosť, šťastná minulosť, ktorú nezmením, nezabudnem na ňu a zo srdca ju nikdy neodstránim ani z mysle. Ani nechcem. Minulosť je mojou súčasťou. Nechcem zabudnúť na to pekné, čo bolo a ešte mohlo byť. Viem, že ma budú myšlienky zožierať. Viem, že ma budú ničiť, no ja sa chcem a nechám ničiť, kým možno raz nepríde niekto kto mi pomôže zabudnúť a myslieť na novú budúcnosť, s tou osobou. Veriť mu, že mi neublíži.
Nechcem nikoho obviňovať, včera som si už toho dosť užila a začala novú vojnu so svetom, ktorú som prehral. Inak by som ani neplakala, keby to nebolo vážne. Vraví sa, že po vojne je každý generál. Myslím si, že to je pravda. Po vojne prídu tie nové taktiky ako zaútočiť na nepriateľa. Ako argumentovať, a ako nesklamať svojich milovaných. Je už nie som generál. Prehrala som, prišla som o všetko. O nádej, lásku, šťastie, pochopenie aj budúcnosť. Potrebujem písať. Potrebujem, písať o pocitoch. Takto som aj začínala. Pocitmi. Možno to všetko teraz bude len o mne, nie všeobecné poznatky a moje názory. Teraz to budú holé pocity. Ničím neobalené. Aj v noci som už písala na papier svoje myšlienky, lebo som nevedela spať. Uľavilo sa mi trochu. Papier znesie všetko.
Moja vášeň mi pomôže. Písanie mi pomôže. Dodá mi stratenú silu na odvetu s celým svetom. Ak vás milí čitatelia môžem o niečo poprosiť. Majte so mnou trpezlivosť v tieto ťažké dni, týždne a možno mesiace. Každý článok bude mojou osobnou spoveďou, kým si nevyliečim svoje rany. Možno, kým nezačnem opäť dôverovať, ľúbiť a milovať.
Nádej zomiera posledná a láska spolu s ňou. Moja nádej aj láska už zomreli. So smútkom v duši slzami v očiach a nešťastím v srdci.