Moje detstvo
Pri písaní posledného článku tak nejako na mňa dopadla nostalgia a povedala som si, že napíšem niečo z môjho detstva, aby ma moji čitatelia lepšie spoznali. Detstvo bolo nádherné. Viem, chceli sme byť dospelí. Chceli sme byť veľký a samostatný. Mnoho krát sme sa hrali na dospelých. Pamätám sa ako sme sa s bratom hrali na rodinu. On bol vždy otecko a ja som bola mamička. Ja som robila akože obed alebo večeru v kuchyni. On mi pomáhal ako správny muž. Inokedy sme sa hrali zas na doktorov, že kde nás to bolí. Aj keď sme boli dvaja, tak sme často do hier zapájali aj našu mamku. Vtedy nám doktorku robila mamka. Akože nám predpísal lieky a liečila nás. Nikdy sa nesťažovala.
Nikdy mi nerobilo problém hrať sa s bratom. Vzala som si jedno z jeho autíčok a hrali sme preteky. Aj keď brat dostal autodráhu, sme sa spolu hrali. Usporiadali sme si vlastné rely preteky. Autodráhu sme si poskladali k svojmu obrazu a predstavovali si, že sme na najúžasnejších pretekoch „Naskár“.
Myslím si, že každé dieťa našej generácie malo také kocky. Také kocky, z ktorých sa dalo stavať všeličo. Lego bolo vtedy možno ešte len v plienkach alebo naši rodičia skôr zvolili väčšie časti na hranie. Predstavte si, že najmenšia mala dĺžku len o trochu menšiu ako je tá kratšia strana na zápalkách. Tá najmenšia kocka bola štvorcová. Dalo by sa povedať, že kocka, lebo ak by nemala tie štyri vyčnievajúce časti, tak by bola dokonalá kocka. Možno aj preto taký názov. Stredná bola ako tie dve malé pri sebe. A najväčšia ako tri malé alebo stredná s jednou malou. Okrem toho tam boli všelijaké striešky, také ako autíčka, boli to vlastne tie najväčšie kocky s kolieskami. Viem, že tam boli aj také červené časti, neviem, ako ich popísať, ale keď sme ich dali na tie akože autíčka, mali sme malý vláčik. Tie akože autíčka sa dali na seba napájať. Stavali sme si z nich domy, rodinné karavany aj so školou a podobné hlúposti.
Samozrejme sme behali po vonku, mali rozbité kolená a po blud modrín. Či už sme spadli zo šmykľavky, alebo sme nešťastne spadli z nejakej preliezačky. Hrávali sme sa v piesku. Zahrabávali iným deťom hračky, ktoré sa nám páčili, aby sme ich mohli mať my. Boli sme darebáci. To jest pravda. Keď sme vyrástli záujem sme si našli pre bicyklovanie.
Úprimne ľutujem dnešné deti. Celé dni pozerajú do počítačov, tabletov a mobilov. Nepoznajú túlanie sa ulicami. Dohadovanie sa s kamarátmi na ďalšom dni. Na ďalších lumpačkách. Ako si pýtať kamaráta od jeho rodičov. Smrť v očiach rodičov, keď sme došli zablatený domov. Keď sa teraz pozerám na detské ihriská, zívajú prázdnotou. Možno som naivná, no mávam také nutkanie sa niekedy ísť ešte pohojdať.