Moja birmovka
Teraz z trochu iného súdka, a tak trochu nečakane. V poslednom čase som si odvykla deliť sa s vami o moje vnútorné pocity a zážitky stále to je len nejakej knihe. A v poslednom čase som začala chodiť na birmovku a mala som pocit, že sa musím podeliť o prvé pocity z nášho prvého stretnutia. V poslednom čase som tam chodila ako na klavír. Prv s otcom, potom s pratom sa uistiť, kedy majú otvorené a potom sama sa zapísať.
Možno vás udivuje, že dvadsaťštyri ročná žena nemá birmovku. Poviem vám zaujímavosť, nemám ani prvé sväté prímanie. No pravda je taká, že v minulosti som nikdy veľmi nechodila do kostola a v škole som tiež chodila na etiku a nejakým spôsobom som nebola vedená k tomu, aby som mala tieto duchovné veci v poriadku. Keď som bola staršia a uvedomila si, že bez toho sa nemôžem vydať, povedala som si so zdvihnutou hlavou, že si to dorobím, keď na to bude vhodný čas. A to je kedy? Keď budem mať istý vek? Nie. Ten správny čas je, keď mám naozaj pocit, že za tohto chlapa sa chcem vydať. Nejako som nevidela význam robiť si tieto sviatosti, kým nespoznám chlapa, ktorý bude za to stáť. Teraz si poviete, dievča zlaté, čo ti to napadlo.
Možno som sa bála. Asi som sa bála zrady a sklamania. Zrady a sklamania chlapa, o ktorom budem presvedčená, že je to on. Môj terajší priateľ nebol moja prvá známosť. No o tom možno inokedy.
Takže nastal deň D a ja som mala ísť na moje prvé oficiálne stretnutie s farárom. Bol to skvelý zážitok. Doobeda plno iných povinností, potom na tréning a po tréningu šup do kostola k farárovi. Sadla som na autobus do mesta a z námestia išla pešo. Bála som sa či stíham. Čo sa týka času, som veľký stresmen. Vždy sa bojím či tam prídem včas. Ako vždy aj teraz som tam bola trochu skôr. A nechala som sa viesť ľuďmi, ktorí išli predo mnou. Samozrejme, to nebol dobrý nápad, lebo oni išli na pred manželskú prípravu. Trochu som zablúdila do inej miestnosti, ale nakoniec to nebol až taký problém. Stretla som tam farára, ktorý mal mať s nami sedenia. Trochu to znie ako keby som chodila na sedenia anonymných alkoholikov. Ale tak trochu som sa aj tak cítila, keď som vošla dnu a stoličky boli rozložené v kruhu. Nechal nás nech si posadáme. Rozprával nám veľmi praktické veci. Svoje zážitky a nezabudol aj na názorné ukážky.
Trochu sme sa nasmiali a v miestnosti vládla uvoľnená atmosféra. My obyčajný ľudia sme sa tiež mohli zapájať k do jeho múdrych myšlienok. Nechal nás pýtať sa a vzdelávať sa v oblasti, ktorej rozumie asi najlepšie. Aby som nezabudla hneď na začiatku nám dal úlohu naučiť sa modlitbu, Verím v Boha. Možno sa vám to zdá byť čudné, no chodia s nami aj ľudia, ktorí si robia krst a potrebujú vedieť aj tieto veci. A úprimne ani ja som ju do toho dňa nevedela.