Moderné deti
Myslím si, že to vhodná téma na debatu či dobrý článok. Ani tak som o tejto problematike nerozmýšľala až dnes. Ako zvyčajne aj dnes som bola s mojou sestričkou vonku. Potrebovali sme sa porozprávať. Dlho sme sa nevideli, boli dni keď sme sa videli aj každý deň, tak je jasné, že sa potrebujeme porozprávať. Samozrejme dnes je piatok. Vidíme prevažne v piatky.
No späť k téme. Dnešné „moderné“ deti. Už dávno ma udivovalo, že dnešné deti majú sotva päť rokov a už majú ipody, ipady, notebooky a iné hračky. Keď som bola ja dieťa, tak sme sa hrali v pieskovisku, bicyklovali sa, naháňali, hrali sa na obchod či rodičov. Celé leto sme behali po vonku a doma sme boli až za tmy. Čo ma však dnes udivilo bolo, že taký malý asi štvorročný chlapček cestoval HMDčkou, električkou so svojou babkou, predpokladám. A ten malý chlapček začal vymýšľať. On chce sedieť, on chce sedieť hore, ale on chce sedieť pri okne. A babka mu hovorí, že dole je miesto pri okne a on zase vymýšľal.
Napokon išli s babkou dole a on na babku „Ty si sadni.“ Normálne jej rozkazoval a chudák babka ho poslúchla. On že „Ja si sadnem tebe na nohy.“ No fakt neviem, kam to dnešné ľudstvo speje, keď sa takto správajú malé deti v vlastným starým rodičom. Ja si nepamätám, že by som takto vymýšľala. Možno to je tým, že mám brata, možno to je výchovou, ktorú som dostala a možno to je len dobou. Demokraciou, kde si každý myslí, že si môže robiť, čo chce. Ale takto to nefunguje. Neviem a nechcem si predstaviť, aký ľudia a manželia z nich vyrastú. Bojím sa budúcnosti.
Viem, že teraz nemám deti a dlhšiu dobu ich ani mať nebudem, no jedno viem. Viem, ako ich chcem vychovávať. Chcem ich vychovávať k úcte ku svojim rodičom, starým rodičom, celkovo k starým ľuďom. Aby sa nehanbili a pomohli či už babičke cez priechod, alebo susede podržali dvere. Sú to maličkosti, maličké plusy. Bezvýznamné plusy, no ony sa narátavajú, ale ani o to ani tak nejde, skôr o to, že sa naučia dobru a láske. Práve k tomu ich chcem viesť, aby si vážili druhých ľudí. V jednom z predchádzajúcich článkov som písala o smrti. A ako sa bojím, kedy odíde aj moja mamka. Chcem svoje deti vychovávať, aby sa aj oni báli, že ich raz opustím, a čo si bezo mňa počnú. Chcem im byť mamou, kamarátkou, bútľavou vŕbou ale aj pani policajtkou a hasičkou problémov.
Chcem, aby si ma vážili. Aby si vážili druhých ľudí. Aby vedeli, že som tu pre nich. Chcem byť pre nich mamou. Chcem im ukázať jednu z mnohých ciest, podľa mňa tú správnu. Chcem, aby mi verili, že im pomôžem vždy keď to bude v mojich silách. Chcem ich milovať aspoň tak veľmi, ako mňa miluje moja mamka. Mami ďakujem, že si pri mne.