Minulosť
Nie je to pocit, no minulosť je niečo omnoho mocnejšie a ničivejšie ako akýkoľvek pocit na svete. Pocitov s vieme „zbaviť“ odosobniť sa pozerať na veci s nadhľadom. Koľko takých ľudí existuje? Niekedy len krútime hlavou ako niečo také mohol urobiť, to akože nemá srdce? A práve takýto ľudia sa odrežú od pocitov, od citového vnímania. Nie to také jednoduché hodiť všetko za hlavu a ubližovať ľuďom či zvieratám.
No minulosť nemôžeme len tak zahodiť. Je našou súčasťou. Každý deň si ju nosíme so sebou. Vláčime si ju do práce, školy či von s kamarátmi. Berieme si ju na prvé rande. K susedom na návštevu. Dole do obchodu, keď ideme kúpiť rožky, mlieko a niečo sladké na zahryznutie. Všetci, ktorý s nami vyrastali ju poznajú. Možno poznajú aj okolnosti našich rozhodnutí a možno nie. Možno nám tiež dali tú nálepku, ktorú nám dajú aj ostatný, keď nás spoznajú. No len málo kto vie, aké sme mali možnosti a bolo to jediné možné riešenie.
Existuje len pár zasvätencov, ktorým povieme celú vec. Vieme, že im môžeme veriť a chceme ich mať pri sebe, tak trochu dúfame, že naše rozhodnutia pochopia. Často krát si prešli podobnými vecami a vedia, že to nebolo ľahké. Že nám ľudia ublížili a my sme sa museli naučiť s tým žiť. Minulosť nie je až taká zlá, no vždy sa nájde niekto, kto pozná len jej časť rozšíri ju ďalej, a potom máme strach sa pozrieť do zrkadla aj my sami.
Opäť sa nám nechce ísť von na ulicu. Do školy ani do práce. Najsmutnejšie je na tom, to že nejakým záhadným spôsobom sa ľudia navzájom poznajú. Či sa poznajú zo základnej, strednej či vysokej školy. Ako deti bývali na rovnakej ulici, alebo boli spolu v lete v rovnakom tábore. Toto tajné priateľstvo veľmi radi využijú proti nám. Každý pozná každého, no len my nikoho nepoznáme. Náš malý okruh priateľov sa len tak z dňa na deň nerozširuje. Chceme, aby svet poznal našu pravdu, naše dôvody a rozhodnutia, no na druhej strane sa bojíme ako na to okolie zareaguje. Vždy keď sa máme rozhodnúť o našej blízkej budúcnosti, kam pôjdeme si vyberáme miesta, kde by nás snáď nikto nemohol poznať. No aj tam sa nájdu ľudské prepojenia z hodín klavíra či gitary.
Vždy sú to len naše rozhodnutia. Minulosť je ako balvan, ktorý si so sebou ťaháme každý deň. Deň za dňom ho kotúľame ďalej. Minulosť už nezmeníme, ale prečo by mala ovplyvňovať naše rozhodnutia v budúcnosť. Chceme byť voľný, zbaviť sa tých reťazí. Neobzerajme sa za tým čo bolo, ale myslíme na to, čo bude. Neviem ako ostatný, ale ja mám niekedy taký pocit, že moja milovaná osoba by nejakým záhadným spôsobom mohla poznať jednu záhadnú osobu. Síce neviem odkiaľ, ale niekedy ma žerú myšlienky, že by sa tie dve osoby mohli poznať.
Možno mám až príliš veľkú fantáziu. Alebo nie?