Minotaurov príbeh (Andrea Balogová)
Ani neviem ako a prečo, ocitol som sa v labyrinte.
Steny k nebu tiahnuce sa, nedovidím na ich vrchol.
Podkopať sa nedajú, jak vysoké sú,
tak hlboko by mi oči oslepli.
A ja bezradne hľadím na tie maľby,
no ani pravidlo ľavej ruky mi nepomáha.
Ostáva mi len hlavu si byť o múry,
tie vždy stoja pevne.
Dni už ani nepočítam,
krátim si ich sledovaním mrakov na oblohe.
Ten vyzerá ako môj otec Minos,
pri ňom pláva loď a všetkých naháňa veľký trol.
Každý deň v nich vidí otca, mamu či mladšieho brata,
ktorého mal otec vždy radšej.
Ja úbohý a pochabý Minotaurus, prečo nemôžeš byť viac ako on.
Vravieval mi otec.
Chýba mi to jeho večné pohŕdanie mnou.
Napoly bdiem, napoly spím.
Blíži sa ku mne šuchot trávy.
Nevnímam ho.
Až tieň sa nado mnou zjaví, pootvorím oči.
Blyštiaca sa šabľa, presviští okolo hlavy.
S posledným nádychom v spomienkach zazriem, mamu s bratom v náručí.
Narodil som sa v teplý, slnečný deň.
Aspoň v tom som mal navrch, nikto nebral to do úvahy.