Lolita
Lolita svetlo môjho života, oheň môjho lona. Môj hriech, moja duša. Lo-li-ta – konček jazyka poskočí po troch schodíkoch zvrchu z podnebia a na treťom zľahka klopne o zuby. Lo. Li. Ta. Ráno stojac v jednej ponožke, bez dvoch centimetrov meter päťdesiat, to bola Lo. V dlhých nohaviciach Lola. V škole Dolly. Pri podpise na úradných formulároch Dolores. A v mojom náručí vždy a všade Lolita. Mala predchodkyňu? Pravdaže mala, ako inak. Lolita by asi ani nebola jestvovala, keby som sa raz v lete nebol prvý raz zaľúbil do istého dievčatka. V prímorskej ríši. A kedy to bolo? Približne toľko rokov pred narodením Lotity, koľko som mal toho leta. U vraha vždy rátajte s kvetnatým štýlom. Dámy a páni porotcovia, dôkazom číslo jeden je to, čo tak závideli serafovia – nevidomí, prostomyseľní, urodzenokrídli serafovia. Pokochajte sa touto tŕnistou spleťou.
Viem, že to je veľmi netradičný začiatok článku, no rovnako netradičná je aj táto kniha. Musím sa priznať, že som ju čítala dosť dlho. Nie však preto, že by ma nebavila, ale so školou mi pribudli aj povinnosti a nebol nejako čas kedy čítať. Na napísanie pár riadkov sa vždy čas nájde, no prečítať ár riadkov je omnoho zložitejšie. Už si ani nepamätám kedy som niečo pozerala. Je to smutné.
Prvé riadky, slová patria autorovi Lolity. Tieto slová sú napísané hneď na prvej strane. Svojou originalitou ma autor dostal a cítila som potrebu sa o ne podeliť. Úprimne o tejto knihe som už dlho vedela. Ešte v prvom ročníku na výške pred dvoma rokmi, keď sme mali estetiku a mali sme priniesť našu obľúbenú knihu, jedna moja spolužiačka priniesla práve ju. Ja som si vtedy priniesla druhé pokračovanie knihy, Čo koho do toho. Viem, že jej názov som si niekde poznačila. Neskúr som ju hľadala v knižnici a našla som ju doma u sestry môjho priateľa.
Opýtala som sa jej či si ju môžem požičať. Priateľ ma varoval, že je dosť náročné čítanie a mal pravdu. Podľa môjho názoru ten autor niečo fetoval, keď písal tu knihu, ale napriek tomu sa mi veľmi páči jeho kniha. Je to úplne niečo iné ako obyčajné čítanie o dvoch zaľúbených ľuďoch, kde sa dej dá veľmi ľahko predpokladať. Každá kniha o romantike je rovnaká. Dvaja sa zaľúbia, nemôžu byť spolu, bojujú proti všetkým a nakoniec sú spolu. Človek si navykne, že všetko končí dobre a lásky vždy vyhrá. Aj preto mám rada Greenove knihy. Má svoj jazyk, ktorým píše a nič nie je také ako sa to na začiatku zdá.
Autor je trochu čudák, ale hlavného hrdinu opisuje presne takého, aký je, ničím ho neprikrášľuje. Po krátkom úvode, kto je Lolita, opisuje život hlavného hrdinu. Pekne chronologicky od narodenia. Trochu ma to štvalo, lebo som chcela vedieť, čo bude s Lolitou, ako sa spoznali, a čo mi chce autor povedať. Prehrýzla som sa týmto nie menej zaujímavým obdobím detstva hlavnej postavy. Humbert alebo ako sa to volal, žil v Európe. Jedného dňa zistil, že zdedil jednu firmu na výrobu parfumov. No podmienka bola, že sa musí presťahovať do Ameriky. Potreboval peniaze aj zmenu, tak odišiel. Doma ho nič nedržalo. Síce bol ženatý no jeho žena ho podvádzala a zbalil jej kufor a mohla ísť svojou cestou.
Nerobil si z toho ťažkú hlavu, lebo ju nikdy nemiloval. Mohol si za to sám, že ho podvádzala. Keby sa k nej správal ako chlap, nikdy by sa mu to nestalo, no on mal záľubu v malých dievčatkách vo veku medzi deväť až trinásť rokov. Ešte nevyvinuté dievčatá. Medzi voňavkami ho to veľmi nebavilo a chcel učiť či prednášať. Dostal miesto aj bývanie, no nešťastnou náhodou tej rodine kde mal bývať vyhorel dom a museli ho ubytovať u inej rodiny. Humbert nebol veľmi z toho nadšený, no keď uvidel mladučkú Lolitu, ktorá mohla mať deväť, desať či jedenásť rokov, rozhodol sa ostať. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad.
Často krát autor písal v knihe francúzske slová a frázy. Taký neznalec francúzštiny ako ja to má trochu ťažšie, ale sú tam aj preklady, takže sa to dá prežiť. Lolita bola živé dieťa a pred Humbertom sa producírovala akoby tam ani nebol. Vedel, že sa jej nemôže dotknúť, tak ju obdivoval len z diaľky. Autor poukazuje na chorobné myslenie niektorých ľudí. Spolunažíva v dome s jeho obyvateľkami. V lete ide malá Lolita do tábora. A v tom čase sa Humbert ožení s jej mamou. Zavolá jej do tábora ako sa rozhodli a oznámi to malej Lolite ako hotovú vec. Že sa potom divými, keď nám naše deti hovoria veci tiež týmto spôsobom, keď sa ku nim takto správame. Prečo sme taký prekvapený?
Robia len to, čo vidia. Ale zase som odbočila. Humbert sa kvôli niečomu pohádal so svojou novou manželkou. A ona to napálila rovno do stromu, havarovala a zomrela. Človek by povedal, že to bola jeho vina a za tú nehodu je zodpovedný, no v knihe to tak nie je. Vezme Lolitu z tábora spolu cestujú po celých amerických štátoch. Po roku cestovania sa usadili v jednom mestečku, kde ju zapísal do školy. Jeho dotyky už neboli také ako na ich cestách. Za každé jedno objatie si musel zaplatiť. Malá Lolita chcela žiť ako ostatné dievčatá. Poznávať chlapcov, hrať v školskom divadle, chodiť s nimi do mesta, rozprávať a žiť. No Humbert ju chcel mať celú iba pre seba, veľmi sa bál, že by mu mohla utiecť. Na Lolitinu veľkú prosbu sa opäť vydali na cesty. A jedného dňa ju už nemal. Opäť s atak trochu zaľúbil a spolu s tou ženou hľadali Lo. Dom jej matky nikdy nepredal. Jedného dňa dostal list od Lo so žiadosťou o financie. Humbert sadol do auta a vydal sa za ňou či ju tam našiel sa dočítate v knihe. Áno je to naozaj iba v skratke, ale rada by som túto recenziou obohatila o pár autorových slov, ktoré si ma dostali svojou formuláciu, ako aj úvodné slová, ktorými autor začína knihu.
Sedeli sme na navrstvených poduškách a Lolita bola medzi mnou a matkou (vtisla sa medzi nás, zvieratko)
„Žltý kvet sotva zvädol,“ ako by povedal básnik.
(poznáte to, keď sa usilujete vidieť veci tak, ako si ich budete pamätať.)
„Mám pre teba prekvapenie,“ povedal upierajúc na mňa ponad lyžičku zaľúbený pohľad. „Na jeseň pôjdeme do Anglicka.“
„I ja mám pre teba prekvapenie, drahá. Do nijakého Anglicka sa nepôjde.“ Táto veta ma potešila a spomenula som si pri nej na môjho priateľa.
„Prečo? Čo sa stalo?“
„Je to celkom jednoduché. Ani v najharmonickejších domácnostiach – ako je naša – nerozhoduje sama žena. Sú isté veci, o ktorých rozhoduje muž.
Tieto mnou čierno vyznačené slová sa mi veľmi páčia. Viem, si živo predstaviť, aké vzrušenie by si prežívala, ty, zdravá Američanka, keby si sa plavila cez Atlantik na jednom parníku s lady Bumbleovou – alebo so Samom Bumbleom, masovým kráľom, alebo dajakou hollywoodskou štetkou. A nepochybujem, že my dvaja by sme boli pre cestovné kancelárie pekný reklamný pár, predstav si, ty s úprimne užasnutými očami, ja tlmiac svoj závistlivý obdiv pred Nelsonovým stĺpom alebo pred Buckingmeským palácom pri striedaní stráži. Lenže ja som na Európu alergický, staré dobré Anglicko nevynímajúc. Veľmi dobre vieš, že na starý a zahnívajúci svet mám iba smutné spomienky. A to nezmenia nijaké farebné reklamy v tvojich časopisoch.“
„Drahý, ja som naozaj ...“
„Nie počkaj ešte. Toto je len maličkosť, ale mne ide o všeobecnú tendenciu. Keď si chcela, aby som sa s tebou chodil popoludní opaľovať k jazeru namiesto práce, rád som ti vyhovel a kvôli tebe je zo mňa do brodová opálený krásavec a nie vedec a – áno, nie učiteľ. Keď ma vodíš na bridž a bourbon k očarujúcim Farlowovcom, pokorne sa podvoľujem. Nie, počkaj, prosím. Keď skrášľuješ náš dom, nezasahujem ti do toho. Keď rozhoduješ – keď rozhoduješ o všetkom možnom, niekedy sa v názore úplne alebo čiastočne, povedzme rozchádzame ale nič nevravím. Ignorujem jednotlivé prípady. Ale nemôžem ignorovať túto tendenciu. Celkom sa mi páči, keď ma komanduješ, ale každá hra má svoje pravidlá. Nie, nehnevám. Vôbec sa nehnevám. Ale nerob to. Som polovicou tejto domácnosti a mám tichý, no výrazný hlas.“
Tento rozhovor sa dostal. Ako jej pekne vysvetlil, ako sa k nemu nemá správať. Nekričal na ňu, pekne po lopate, ako to vedia len muži jej to vysvetlil.
Vaša Paťa.