Levice
Moja cestovateľská povaha ma priviedla do Levíc. Nie je to veľké mesto, no veľmi pekné. Ako sa to celé začalo? No začalo sa to ranným vstávaním ako inak. Vlak nám išiel o 5:23, zistila som, že to je ten vlak, ktorým som zvykla chodiť do Nitry, keď už neboli lístky na vlak, ktorý chodí severnou cestou. Tento vlak ide tiež do Bratislavy, jedna z jeho zastávok sú Levice. Najradšej mám výlety, o ktorých ešte 8 hodín pred odchodom neviem nič ani kedy odchádzame, kam ideme, no dobre to viem, ale to je asi jediné, čo viem.
Ešte o pol jedenáste sme spolu volali a konečne som sa dozvedela, čo a ako. Skoro celú noc som nespala, lebo som bola vzrušením bez seba a uvažovala som či si mám vziať so sebou materiály na učenie, či bude vo vlaku čas kedy sa učiť. Samozrejme sa zápočty blížia a treba sa mi učiť.
Viete, čo mám na cestovaní najradšej? Samotnú cestu. Áno, je to tak. Sedieť vo vlaku, pozerať sa von oknom, pozerať sa na tie stromy, rieky, pohoria a jazerá. Obdivovať okolitú prírodu. Cesta bola dlhá. Prvotné minúty možno aj hodiny sme spali. No ja som veľmi nespala, vo vlaku neviem spať, ale mala som zavreté oči a relaxovala. Myslela som na osobu sediacu vedľa mňa. Moje slniečko, moju šťastnú hviezdu. Moju budúcnosť. S prvými rannými lúčmi sme sa najedli. Papali sme ovocie. Rôzne.
Ďalej sme ležali a ja som sledovala okolie. Premýšľala som, čo by som mohla napísať do môjho ďalšieho článku. Premýšľala som nad vhodnými slovami a už vtedy som vedela, že chcem spomenúť, čo je na cestovaní najlepšie. No ešte som nevedela, čo všetko uvidíme v Leviciach.
Levice nás privítali poriadnym dažďom a typickým košickým vetrom. Naozaj fúkal silný vietor. Dokonca aj voda letela. Aspoň už viem, keď sa povie, že čas letí ako voda. Kde ta voda letí. Často som sa nad tou vodou pozastavovala. No dnes už viem, že aj voda letí. Normálne bral vietor vodu z mlák a letela. Kým sme sa schovávali pod strechou nejakého úradu som volala bratovi, ako sa má a či aj u nás doma tak pekne fúka vietor.
Keď sa vietor aj dážď trochu upokojili, išli sme pohľadať miestny úrad, alebo čo to bolo. Môj cestovateľský partner by vám to vedel povedať lepšie. Našli sme tú budovu a išli sa najesť. Ak sa mi nebudete smiať, tak pridám jednu fotku z jedenia. Potúlali sme sa po námestí, urobili pár fotiek a môj parter išiel behať 10 km. V cieli som si ho objala. Chvíľu potreboval nabrať novú energiu a vydali sme sa na cestu po pamiatkach. Videli sme: Levický hrad, kalváriu, vyhliadkovú vežu, zohriali sme sa v obchodnom centre a prešli sa parkom.
Myslím si, že sme videli dosť, mrzí ma len, že sme nevideli rybník. No nedá sa všetko. Cesta späť bola rovnako dlhá ako tam. Samozrejme nás neminulo 30 minútové meškanie vlaku. V sobotu sme mali ísť do Kubína, no veci sa stali inak. Uvidíme kam nás nohy zavedú nabudúce a dúfam, že o Kubíne ešte budete počuť. Vaša Paťa.