Kričím do sveta, no nikto ma nepočuje
Kričím. Moje vnútro kričí. Kričí bolesťou a nespravodlivosťou v mojom živote a vo svete. Nesnažím sa to nijak zakrývať. Bolesť je veľká a ešte viac rastie, keď je na ňu človek sám. Kričím, no ozvena sa nevracia. Kričím, tam kde nie je nič počuť. Možno plačem na nesprávnom hrobe. Plačem a kričím. Chcem, aby ma počul celý svet, no hlas sa prederie mojím hrdlom k ústam, ale hláska nevydám. Kričím, ale nikto ma nemôže počuť.
Všetci to poznáme, keď sa nič nedarí a chceme, aby sa to čím skôr skončilo. Bojujeme s celým svetom aj sami so sebou. Všetky boje sú už dávno prehraté, aj keď sme ešte nezačali bojovať. Kričíme bolesťou, no svet nás nepočuje. Čo svet, ale ani naši najbližší nás nepočujú, alebo nás nechcú počuť. Snažíme sa im ukázať, ako nás to bolí, a že už viac nevládzeme. Kričíme, metáme rukami nohami, no nič nepomáha. Nádej je to posledné, čo nám ostáva, no len tak sa prizerať nie ej riešenie. Treba osud viať za pačesy a ukázať mu, kto je tu pánom.
Niekedy je príjemné len tak ležať, relaxovať a nechať sa unášať prúdom okolností, no nie dlho. Zlenivieme a bude nás to zožierať z vnútra. Život nám utečie pomedzi prsty, zistíme, že tridsiatka na krku, deti v nedohľadne ani potenciálny otec na obzore. Žiaden kariérny postup, možno ešte doma s rodičmi v horšom prípade nezamestnaní.
Toto je naša budúcnosť, keď sa nebudeme snažiť bojovať za malý kúsok miesta pod slnkom. Viem, mizerná predstava, ale takto skončíme. Teraz niečo po dvadsiatke sa nám rúca domček z karát, vzťah skončený so slzami v očiach. Doma nám nikto nerozumie, všetci chcú nejaké vysvetlenia. Prečo sa mi v škole nedarí, prečo nás neprijali na školu, prečo sme nespravili skúšku. No to, že plačeme každú noc a nespávame, na to sa nikto nepýta. A rozprávať, že plačeme pre lásku? To budeme radšej mlčať. Ani práca na obzore, každý je šťastní, len my trpíme. K tomu nás chytí nejaká choroba. Beznádej na obzore.
Práve vtedy kričíme. Keď sa nám nič nedarí, no aj tak nás nik nepočuje. Ani vlastná rodina, najlepší kamaráti či spriaznená duša. Vnútro sa nám trhá, horí a zemetrasenie zahrabáva posledný popol po neúspechu. S ním spojené ďalšie problémy, ktorým nie je konca kraja, no my sa musíme naučiť kráčať s bolesťou v srdci aj v duši. Stačí nám jediná osoba, ktorá by aspoň z diaľky počula naše výkriky bolesti a beznádeje. Možno dobrá čokoláda, ľudia, ktorým na nás záleží. Aspoň malé rozptýlenie a hromada času, no nikdy sa spoliehať len na čas. Niektoré veci len čas nevyrieši. Lásku možno áno, ale školu, prácu a zdravie nie. Nezatvárajme sa pred problémami.
Nič nie je také strašné ako sa na prvý pohľad zdá. Dnes je zamračené, no aj zajtra je deň. S novým dňom prichádza nádej na nové začiatky. Slnko bude svietiť, viem to. Len kričme, príde osoba, ktorá nás bude počuť, treba len trpezlivosť a hlasno kričať. Spoločnosť nás učí žiť rýchlo a zatvárať oči aj uši pred všetkým, no buďme pozorní a načúvajme svojmu srdcu a druhým ľuďom.