Janičiarova žena
Kniha ako iná by sa dalo povedať, ale predsa iná. Každá má svoj počet strán. Aj táto ich má, nie málo nie veľa. Dá sa prečítať za dva dni, ale aj za štyri ako ja. Veľmi dobre sa hodí do vlaku, hlavne na také dlhšie cesty. Nie len že otvorím knihu a môžem ju hneď aj zatvoriť.
Ja som ju začala čítať vo vlaku či doma v posteli? Neviem. To bude tým, že som tri dni po sebe prečítala iba tridsať strán a v posledný deň som ju dočítala, takže všetko je možné. Trochu kratšie odseky budem písať, lebo moje myšlienky sú už večer o desiatej trochu rozptýlené.
Táto kniha ma zaujala svojim obalom a aj svojim názvom. Osudy tureckých žien ma v poslednom čase dosť priťahujú. Čo všetko si musí jedna žena vytrpieť, aby bola šťastná. Že stačí len sekunda a všetko sa môže zmeniť. Že intrigy nie sú len dnes, boli tu vždy a stále budú. Nie len u nás na Slovensku, respektíve v Uhorsku v minulosti, ale kdekoľvek vo svete.
Možno teraz toľko čítam, lebo sa snažím dohnať tie roky, kedy som o knihu ani nezavadila. Láske ku knihám ma naučila moja sestrička, ktorej som za to vďačná. Rada by som vedela či si moji čitatelia niekedy prečítajú aj odporúčanú knihu, alebo videný film.
Aby som načrtla dej. Ako jeden z málo príbehov začína in medias res. Po slovensky povedané, vpádom do deja. Zaujímavé, že si matúr ešte niečo pamätám, aj keď to bolo už dosť dávno. No ale k veci. Začína to tým, že Gabriela uteká pred janičiarmi a chce skočiť zo skaly, a skoncovať so životom. Hmmm. Rozmýšľam, ako sa volá jej milý. Richard? Asi. Možno áno. Neviem to povedať s určitosťou, ale keď si túto knihu prečítate, tak mi povedzte. Nechajte odkaz komentári. Takže jej milý Richard, si akurát vyslúžil slobodu a uvoľnenie od janičiarov. Dobyl vlastný domov. Vyhnal vlastných ľudí z domovov, jeho ľudí.
Keď som to začala čítať som si myslela, že to bude koniec. Záver celej knihy, lebo asi polovicu knihy sa len spoznávali a dosť dlhú dobu sa klamali o vlastnom pôvode. Týmto sa mi to veľmi zdalo byť turecké, lebo oni tam majú taký zvyk vymýšľať si falošnú identitu a tú vlastnú zatajiť.
Čo sa mi asi najviac páčilo je, že neopisovali úplne dopodrobna všetkých desať rokov jej života. Autorka nám napísala, čo sa vlastne stalo, ako ho uniesli, ako sa Gabriela cítila. Čo pár dní nasledovalo, a potom nám povedali, čo sa stalo po desiatich rokoch. Ako sa vykúpil, aké meno dostal a v skratke, čo sa jej prihodilo medzi tým a dej plynul ďalej.
Musím povedať, že pomsta bola naozaj sladká a vážili si ho ako jeho domáci ľudia, tak aj janičiari a celkovo Turci v tej dobe Osmani.