Ján Kuciak
V mojom okolí sa deje veľmi veľa vecí. Veľmi veľa smutných vecí. Pred pár dňami som písala o tragickom konci dvoch mladých ľudí. O tom ako je v dnešnom demokratickom Slovensku potláčaná sloboda slova, prejavu, tlače a médií. Nie som jedna z tých, čo doma v teple sedia na zadku. Aj mne ich prišlo ľúto. Nehľadala som výhovorky, aj keď som týchto dvoch ľudí nepoznala osobne, no nedalo mi neuctiť si ich pamiatku. Už len z dôvodu, že sa nebál povedať to, čo si všetci myslíme, no nikto to nepovie nahla. Jedného dňa mohol byť mojim kolegom, kamarátom či známym. Mohol mať deti i vnúčatá.
Nepodarilo sa mi dotiahnuť moju kamarátku do Bratislavy, kde sa konal aj pochod pred parlament vlády. Namiesto toho som ja cestovala do Košíc, zapáliť zosnulému sviečku ku vedeckej knižnici. Pomodliť sa za jeho dušu, nech odpočíva v pokoji. Pristavili sme sa pri pódiu, vypočuli si názory ostatných novinárov a ľudí z praxe, ale aj pedagogičku. Moje oko neostalo suché, musím priznať. Aj dnes, keď o tom všetkom píšem ma zaráža, ako sa niečo také mohlo stať.
Veľmi som Jána nepoznala, no stal sa mojim vzorom. Vzorom ako sa nebáť. Možno nebudem bojovať tak intenzívne za slobodu ako on, no neprestanem svoje názory písať a uverejňovať na svojej stránke. Budem kričať, čo si myslím. Budem písať dobré články, budem sa učiť, ako uplatniť svoj talent a budem dobrá novinárka. Budem robiť to, čo ma baví. V túto smutnú chvíľu som sa rozhodla, že sa budem viac zúčastňovať na takýchto verejných akciách. Lebo jedného možno zadupať do zeme, no niekoľko tisíc nemožno. Hlas ľudu je silný a ja chcem patriť do tej hŕstky, ktorá bojuje. Nebudem len pasívnou občiankou a čakať na zmenu. Budem budovať lepší svet.
Nikomu by nemal byť ľahostajný osud dvoch nevinných ľudí, nikomu by nemalo byť ľahostajné do akého sveta privedie svojich potomkov. Tak ako v novembri 1989 sa ľudia búrili a požadovali zmenu, sa aj my musíme spojiť a pokúsiť sa o svetlejšiu budúcnosť pre naše deti. Viem, ľahko sa hovorí len tak do vetra, sedí doma v teple a píše články, ktoré aj tak asi nikto nečíta. No zmenu potrebujeme. Som mladá, áno. Veľa som toho ešte nezažila a chcem meniť našu politiku, no často počúvam, čo tu bolo, ako bolo. Nie len ja som názoru, že potrebujeme zmenu, no každý si to hovoríme len doma pri večery, v kaviarni či bare.
Ján bol človek, ktorý bojoval za zmenu. Preto vás žiadam, nájdime v sebe kúsok Jána a pokračujme v tom, čo Ján začal. Nebojme sa, spolu sme silnejší.