JA ti to dokážem
Z očí sa mi skotúľali slzy. Nevedela som sa nadýchnuť. Pästičkami som ho udierala, napriek tomu, že som nemala energiu ani žiť. Snažil sa ma objať a upokojiť, no ja som stále plakala a útočila na neho pästičkami. Jednou rukou. Celú noc som preplakala v kuchyni. Počas tohto neutíchajúceho plaču som došla k záveru, že najlepšie bude, keď sa vrátim k mame.
Vošla som do našej izby. Na posteli sedel Milan. Neviem či v noci spal, ale v túto chvíľu ma to ani nezaujíma. Vybrala som svoj kufor, otvorila skriňu a začala som si baliť svoje veci.
„Kam ideš?“
„K mame.“ Viac sa nepýtal ani mi v tom nebránil. Z kuchyne som si zavolala taxík. Naložila som kufor do taxíka, sadlo som si dozadu, vodičovi povedala adresu a o desať minúť sme boli na mieste, zaplatila som mu a vystúpila si. Vybral mi kufor z kufra auta. Slimáčim tempom som otvorila bránu na pozemok. Ešte pomalšie som prešla k domu. So srdcom až niekde v gatiach otváram dvere do domu a kráčam hore schodmi, v chodbe ponechám kufor a mierim do kuchyne. Dúfam, že mama je tam. Verím v to, no zároveň sa bojím, čo mi mama povie. Odišla som od nej za lepším životom a teraz sa vraciam ako pes so stiahnutým chvostom. Bojím sa jej pozrieť do očí. Pri odchode, a ešte aj predtým, sme si povedali veľa. Veľa nepekných vecí. Myslím, že nečakala, že sa niekedy ešte ukážem, nie to že sa ešte vrátim. Srdce mi bije o preteky, no nemôžem už cúvnuť, zazrela ma.
„Mami.“ Pozrela som na varechu na zemi.
„Nečakala som ťa.“ Zohla sa po ňu a dala ju do drezu.
„Ani ja.“
„Prečo si zmenila názor.“
„To je na dlho.“
„Dobre, nepýtam sa.“ Dala ruky v bok.
„Môžem tu ostať.“ Spýtam sa pomaly, s pohľadom upreným na miesto, kde pred chvíľou ležala varecha.
„Môže za to Milan?“
„Áno.“
„Ja som to vedela, že ťa vyhodí.“
„To nie je pravda. Odišla som sama.“
„Klameš len samú seba. Viem, ako to bolo.“
„Mysli, si čo chceš. Môžem ostať.?“
„Samozrejme.“ Vždy budeš moja dcéra.“ Pristúpila ku mne a objala so slzami v očiach. Rozplakala sa mi v náručí. Objala som ju, lebo mi rovno vpadla do objatia. Ani sama neviem, ako dlho mi tam plakala Viem len, že k nám prišla Sabína, moja mladšia nevlastná sestra, a spýtala sa.
„Mami, ty plačeš?“ Mama si utrela oči a povedala.
„Nie, zlatíčko, len mi niečo spadlo do oka.“
„Čo také?“
„Spomienka.“ Vtedy si Sabína uvedomila aj moju maličkosť.
„Denisa.“ Skríkla a skočila na mňa. Ani sa jej nečudujem skoro tri roky sme sa nevideli. Odkedy som odišla za Milanom, sa so slovami, že sa sem už nikdy v živote nevrátim. Lebo doma s otčimom, Sabininým otcom, nedalo vydržať. Doháňal ma k šialenstvu. Kontroloval každý môj krok.