Dýka v srdci
Nemyslím, že mi niekto priamo bodol dýku do srdca, ale obrazne. Hovorí sa, že iba nepriateľ nás bodne zozadu, priateľ útočí spredu. No dnes mám pocit, že aj spriaznená duša nám vie zlomiť srdce na milión kúskov. Áno, poznáme ten pocit, keď už nič nedáva zmysel. Keď aj je deň, máme pocit noci a samoty. Tá dýka nám vzala slnko. Stačí jedno slovo. Jedna veta, jedno gesto. Jedna dýka.
Zabodnú ju vie každý, no bolí nás to len od našich najbližších. Od našich spriaznených duší. Myslíme si, že nám oni ublížiť nemôžu. No opak je pravdou. Koľko krát sa tešíme na príjemné chvíle s blízkymi, no niečo im do toho príde? Poznáme to veľmi dobre. Takáto nepríjemnosť sa aj mne stala a len pre pár dňami. Spravila mi to moja sestrička. Moja údajná sestrička. Viem, že som ju ja sama menovala za sestru, ale takýto podraz by som od nej nikdy nečakala. Najhoršie je na tom to, že tie najneočakávanejšie podrazy nám spravia, tí čo povedali, že to nikdy nespravia.
Neuvedomujeme si t, lebo sa hneváme, no zabodnutú dýku v srdci, nám môže vytiahnuť, tá osoba, čo ju zabodla. Sme až príliš hrdý na to, aby sme tú osobu objali. Hneváme sa a čakáme kedy urobí prvý krok. A tá osoba čaká, že to pochopíme. Aj takto končia dlhoročné kamarátstva. Dlhoročné vzťahy. Obe strany sa zatnú, lebo sú tvrdohlavci a na ulici si už ani ahoj nepovedia.
Môj prípad to nie je. Aspoň dúfam, že sa to nikdy takto nevyhrotí. Nechcela by som prísť o svoju jednu sestričku. Viem, že už ďalších súrodencov mať nebudem. So sestričkou sa poznáme už dlho a bola by škoda, zahodiť tie krásne strávene, spoločné roky života. Pozná ma už dobre. Vie, kedy som šťastná a teším sa. Vie tiež kedy ma treba rozveseliť, no tiež vie používať dýku. Dýku vie asi použiť každý. Nie je ťažké ju zabodnúť. Viem, že aj ja viem často raniť a ublížiť mojim najbližším. Často krát si ani neuvedomujeme, že slová, ktoré mi berieme ako nič. Iných vedia pekne raniť.
Každého z nás vie uraziť niečo iné. Jeden to berie ako vtip no druhého sa to môže vážne dotknúť. Jediný spôsob, ako zistiť, čo si môžeme dovoliť, je postupné spoznávanie. Áno, začiatky vždy boli aj budú ťažké, no keď si vypijeme svoj kalich trpkosti, príde zaslúžená odmena. Odmena v podobe krásnych spoločných chvíľ. Sladké spomienky. Na more, Tatry, jazerá a lúky. Bozky a dotyky. Smiech a slzy šťastia. Krútenie hláv, že sme boli blázni vtedy. Aj to patrí k tomu. Prísľuby už nikdy to nevytiahnem, nikdy ti už neublížim, no všetci poznáme holú pravdu. Každá jedná hádka buď utuží naše vzťahy, alebo ich zničí. Je len na nás čo dovolíme hádke s nimi spraviť.
Moje hádky sú väčšinou posilou do ďalších dní. no poznám aj mnoho ľudí, čo ma na ulici radšej už nepoznajú. A je mi smutno, lebo sme boli takí dobrí kamaráti. Moja duša. Ľudia patriaci dnes už len minulosti a tam asi aj majú ostať. Bola to vzájomná voľba.