Dovolenka v Bulharsku
Ja som tam ani veľmi nechcela ísť. No uvažujte. Ísť na dovolenku s budúcou svokrou? Odstrašujúce viem. No niekedy mám pocit, že možno ma má rada. Ale to je len môj pocit.
Každé cestovanie začína balením. Ani naše nebolo výnimkou. V duchu som sa balila asi už týždeň alebo dva pred tým. O pomoc som požiadala kamarátku, lebo pri mori som naposledy bola ako malé dieťa. A nevedela som, čo si mám zobrať, hlavne koľko. Takže ja som bola zbalená ešte pre utrpením v Bardejove. Bolo to zaujímavé. Jeden večer prídem z Bardejova, sotva sa vybalím a na ďalší deň sa baľ na dovolenku, dokúp posledné veci a cestuj. Naša prvá zastávka bola v Humennom. Tam sme sa mali prepraviť vlakom, ale ako poznáme naše železnice, bola výluka, takže sme sa museli dostať do autobusu a potom zas do vlaku. Aj táto časť cesty bola nepríjemná.
Tam sme mali iba prespať, najesť sa a vyraziť o druhej. No nepodarilo sa. Vyrazili sme až o pol piatej. Myslím si, že pre tento článok bude lepšie ak ľudí budem označovať ich menami, lebo vysvetľovať rodinné a budúce rodinné vzťahy by bolo na dlho. Sranda je, že cez diaľnicu sme evidentne šli, len preto lebo Marek mal diaľničnú známku. Ináč v tom nevidím význam. Možno je len skrytý. Ďalej sme diaľničnú známku kupovali v Maďarsku. Cestou po Maďarsku sme počúvali rôzne pesničky, no pár ich stojí za zmenku.
https://www.youtube.com/watch?v=weWsxR6P1Iw čo bolo vtipné lebo sme išli v klimatizovanom aute.
https://www.youtube.com/watch?v=k3nHsL-Nksg
https://www.youtube.com/watch?v=xx15pGkRgWw a mnohé ďalšie, len som to tu nechcela zahltiť.
Cestu sme si tiež krátili počítaním predajných stolov s melónmi. V jednej nemenovanej dedine sme ich napočítali až šesť. Čo bolo dosť veľa. Ďalej by som sa chcela podeliť o zážitky z Rumunska. Ono bolo vtipné ísť v Rumunsku na WC. Keď som tam raz bola, povedala som si nikdy viac. Čo bolo také hrozné? Poznáte tie naše však? No a predstavte si, že v Rumunsku nemajú normálny záchod. Na zemi je niečo, čo sa podobá nášmu umývadlu. Možno ani nie. Len nie je tam úplne diera v zemi, kde sa máte trafiť. Dalo by sa povedať, že je to označené kam môžete vykonať potrebu. Splachuje sa normálne. Potiahnete šnúrku. Jediné plus bolo, že prvýkrát, áno, prvýkrát, som išla večer, keď už tam bolo málo ľudí, lebo moje dvere sa nedali zavrieť. A druhýkrát som to WC navštívila cestou domov. Bola som zhrozená, keď som to druhýkrát videla, lebo som si prvýkrát myslela, že sem už na WC nepôjdem. V Rumunsku sme aj spali. No o spánku sa nedá ani hovoriť. Celý ten čas ma tlačil môj priateľ. Spolu sme spali na zadnom sedadle. Bol to horor. Celý nasledujúci deň som musela dospávať, a keď som nespala, tak som si čítala. Dlhá cesta, čo vám budem klamať.
Bulharsko bola sranda. Kedy už budeme v Prímorksu? O dve hodiny. O dve hodiny. A kde sme? V Burgase, už len dve hodiny. Pozrieme do GPS, ešte sme neboli ani na slnečnom pobreží. Neskôr sme sa blížili k dedinke Obzor. Aj to sme boli v Burgase. I keď tabuľka ukazovala ešte 30 km. Alebo tá tabuľka bola až potom? Neviem už. Erikova mamka volá Erikovi. Vidíš to letisko? My sa len smejeme. V Burgase nie sme ani z ďaleka. Takže počas troch telefonátov sme boli už trikrát v Burgase, z čoho nakoniec vyplynulo, že Burgas má vyše 30 km. Lebo asi tak dlho sme ním podľa Erikovej mamky prechádzali. Po Burgase už nebolo veľmi smiešne, keď si Erik presadol do druhého auta, aby sme nasledovali GPS. Dostali sme sa do Prímorska. Niečo pred polnocou. Asi takto vyzerala moja epická cesta. O Bulharsku a ceste späť v ďalšom článku. Čo môžete ešte očakávať? Článok o Bardejove a o dvoch knihách. Možno o troch, keď sa mi dovtedy podarí ešte jednu prečítať.
svetmladych7.webnode.sk/news/fotoclanok-bulharsko/ fotky použité z tohto článku :)